Na severnom pobreží Lotyšska sme náhodne narazili na miesto, kde vládne dokonalá harmónia medzi riekou a morom. Príroda si tu píše vlastný scenár, bez potreby zásahu človeka. Pozorovať ústie rieky Vitrupe, kde sa sladká riečna voda mieša so slanou morskou priamo pred očami, bolo pre mňa pohladením duše. Všetko tu pôsobilo prirodzene a pokojne. Len pohyb vody, vietor od mora a pocit, že tu sa veci dejú presne tak, ako majú. Miesto, ktoré netreba objavovať dlho – stačí sa na chvíľu zastaviť a pozerať.
Tu som ešte netušil, že o pár dní neskôr budem stáť pri inej rieke, ktorá bude niesť úplne iný význam. Tu pri Vitrupe rieka spájala. Bez otázok, bez hraníc, bez napätia. Len sa ticho odovzdávala moru. Až neskôr, v Narve, som pochopil kontrast. Rieka tam nebola len prírodou, ale čiarou. Symbolom rozdelenia, vzdialenosti, ticha iného druhu. O to viac mi Vitrupe spätne pripomenula, aké prirodzené môže byť spojenie – a ako neprirodzene dokáže pôsobiť rozdelenie, keď ho vytvorí človek.
