Je sobota a pre mňa to znamená jediné – dnes nepracujem. Hoci ma v hlave stále máta pár povinností spojených so Slovenskom, telo aj myseľ jasne signalizujú, že potrebujem absolútne vypnúť. Nepremýšľať nad termínmi, správami ani tým, čo bude zajtra. Len sa nadýchnuť.

Rozhodol som sa prejsť k Oslofjordu. Od nášho ubytovania je to našťastie len pár stoviek metrov.

Domy tam, kde by som ich nečakal

Už samotný zostup k fjordu bol pre mňa fascinujúcim zážitkom. Kráčam pomedzi domčeky roztrúsené v neuveriteľne strmom úbočí. Pri pohľade na ne mi hneď napadne otázka: Kde všade sú vlastne ľudia schopní postaviť svoj dom? V ťažko dostupnom teréne, na strmých svahoch, ktoré padajú priamo do hlbokej vody Oslofjordu. Niektoré nalepené na skalách spôsobom vzdorujúcim gravitácii.

Odmenou za túto námahu je však jedinečný, ničím nerušený výhľad na vodnú hladinu. Niektoré z týchto domov dokonca nemajú žiadny prístup pre autá. S okolitým svetom ich spájajú len úzke chodníčky, ktoré sa kľukatia hore a dolu pomedzi stromy a skaly.

Čím som nižšie, tým intenzívnejšie vnímam zmenu vzduchu. Typický zvuk narážajúcich vĺn a nezameniteľná vôňa mora ma neomylne vedú vpred. Jar je tu v plnom prúde – okolo chodníka kvitnú stromy a rôznofarebné, pravdepodobne divoké kvety dodávajú scenérii živé farby.

Medzi rozkvitnutými kríkmi ma zaujal zvláštny detail. Na streche veľkého slnečníka bol stočený had. Najskôr som si myslel, že je živý a vyhrieva sa na slnku. Chvíľu som ho opatrne pozoroval, kým mi nedošlo, že ide pravdepodobne len o veľmi vydarenú atrapu. A priznám sa, celkom sa mi uľavilo 🙂

Po stopách lastúr a morských vĺn

Po prudkých schodíkoch schádzam konečne na úroveň hladiny. Priamo na vode tu stoja drevené domčeky postavené na koloch. Každý z nich má svoje vlastné mólo, prípadne terasu a schodíky vedúce priamo do chladivej vody. Premýšľam, či ešte stále slúžia pôvodnému účelu pre miestnych rybárov, alebo sú to už len víkendové útočiská pre milovníkov mora.

Pokračujem ďalej. Prepletám sa okolo domčekov tesne pod útesom, ktorý lemuje pobrežie. V diaľke sa už črtá môj cieľ – prístav Kavringen. Predstava, že by som sa mal vracať do toho prudkého kopca a hľadať oficiálny chodník, ma vôbec neláka. Využívam preto pokojnú hladinu, preskakujem zo skaly na skalu a volím cestu „skratkou“ priamo po pobreží.

Je mi však jasné, že za búrky to tu musí byť divoké. Pohľad na naplavené drevo, polámané konáre a dokonca úlomky starých člnov bol sprevádzaný zvukom lastúr, ktoré vlny rozbili o ostré kamene, a ktoré pod ťarchou mojich krokov praskali ešte viac. Každý krok vydával zvláštny zvuk, ktorý sa miešal s tlmeným šumením mora.

Malé mólo len pre miestnych

Cestou narážam na malé skryté mólo – pravdepodobne miesto, ktoré slúži hlavne miestnym obyvateľom na letné kúpanie. Jednoduché schodíky vedúce do mora. Pohodený surf. Lavička otočená smerom k fjordu, ktorá priam pozýva na prestávku. Nedá mi to. Sadám si a chvíľu len tak v tichu pozorujem dianie na fjorde.

Stopka od prírody

Moja cesta po skalách však netrvala dlho. Prišiel som k miestu, kde už skaly mizli pod hladinou. A hoci som sa snažil presvedčiť sám seba, že možno dnes objavím schopnosť chodiť po vode, nepodarilo sa. Zatiaľ. 😊

Príroda ma otočila späť. Akoby mi chcela pripomenúť, že ani v živote sa človek nedostane všade tou najkratšou cestou.

Nezostávalo mi nič iné, len sa vrátiť a vydať sa hore prudkými schodmi do kopca. Fučal som statočne, ale jemný vietor od mora a výhľady na fjord boli dokonalou odmenou za každý krok.

Bránka číslo 27

Po kľukatom výstupe som sa dostal na chodník, o ktorom som bol presvedčený, že vedie do prístavu. Neviedol.

Priviedol ma pred dom s očarujúcim výhľadom na more. Všade bolo ticho, dom vyzeral momentálne prázdny. A potom som si všimol malú otvorenú bránku zo zadnej časti pozemku.

Priznávam, bol som drzý. Vošiel som na súkromný pozemok a kráčal popred dom. Pripravený niesť následky, ak by sa niekto objavil. No moja drzosť bola odmenená – na druhej strane som sa ocitol na tom správnom chodníku smerujúcom do prístavu Kavringen. Ak ma náhodou zachytila nejaká bezpečnostná kamera, tak sa majiteľom domu číslo 27 takto na diaľku úprimne ospravedlňujem za malé narušenie súkromia 😊

Prístav Kavringen a kúzlo prítomného okamihu

Skôr než som sa dostal k prístavu, chodník ponúkal množstvo krásnych pohľadov na pobrežie a okolitú krajinu. Mal som pocit, že každých pár metrov sa predo mnou otvorila ďalšia jedinečná scenéria. Úplne automaticky som spomalil a iba sa díval.

Keď som napokon dorazil do samotného prístavu, čas akoby sa takmer zastavil. Nie je sem možný prístup autom. Len chodník pre peších a more. A práve to sa mi na tom páčilo. Žiadny hluk motorov z ciest, len člny, lode a móla.

Pri pohľade na prístavný žeriav sa zaoberám zaujímavou optickou ilúziou. Jedna z lodí má taký vysoký stožiar, že presne smeruje k ramenu žeriavu. Vyzerá to, akoby na ňom celá loď visela vo vzduchu, hoci pevne stojí na konštrukcii umiestnenej na zemi. Niekedy stačí iný uhol pohľadu a realita zrazu vyzerá úplne inak.

Prechádzam sa pomedzi zaparkované lode, v miestnom obchodíku si kupujem nanuk a nakoniec si sadám na drevené schody jedného z mól. Vystieram nohy pred seba.

Užívam si tento moment. Lode sa jemne pohojdávajú na lanách. Okolo mňa sa rozlieha dokonalá pohoda. Ticho sem-tam preruší škrekot čajok, tlmený zvuk motora prechádzajúcej lode ako aj náradia miestnych remeselníkov, ktorí svedomito pripravujú lode na blížiacu sa sezónu.

V tej chvíli na móle, s nanukom v ruke, si opäť uvedomujem dôležitú vec. Tieto momenty si človek nekúpi za žiadne peniaze.

Musí byť na ne pripravený.
Musí ich vnímať.
Byť naozaj prítomný.
Minulosť už bola.
Budúcnosť ešte len príde.
Dôležitý bol len ten okamih. Tu a teraz.

Cesta späť

S touto vyčistenou hlavou a pocitom absolútneho pokoja som vstal z móla. Čakalo ma opäť stúpanie po chodníkoch smerom k nášmu prechodnému nórskemu domovu. Nohy trochu protestovali, no s prítomnosťou v duši sa mi šliapalo o niečo ľahšie. Obyčajný deň sa zmenil na chvíle, ktoré sa nedajú zopakovať presne rovnako.