Po týždni práce vo Viedni odchádzam do mesta Graz. Pôvodne som mal ísť po diaľnici, no nakoniec som z technických dôvodov zvolil cestu mimo frekventovanej trasy. Úprimne som za to bol rád – nie je to také nudné a človek nikdy nevie, čo ho cestou môže upútať.

Trblietavé poklady múzea skla

Hneď za Viedňou sa nachádza obec Weigelsdorf. Pri prejazde ma zaujala fasáda stavby hneď vedľa cesty. Celá sa trblietala. Išiel som ďalej, no nedalo mi to – bolo to niečo jedinečné, nič také som predtým nevidel. Vrátil som sa späť a podľa nápisu zisťujem, že sa jedná o múzeum skla.

„Die Glaswelt – Empire of Glass“ je fascinujúci svet skla, ktorý od roku 1966 buduje rodina Kuchler. V modernom areáli sa nachádza múzeum skla s expozíciami o histórii sklenárstva, dielňa, kde môžete sledovať fúkanie skla, a záhrada so sklenenými umeleckými dielami. V lete pôsobí tento „sklenený park“ ako rozprávka – medzi kvetmi a zeleňou sa ligocú farebné objekty, ktoré menia svoju podobu s každým lúčom svetla. Okrem toho tu stojí skleník s exotickými rastlinami a, samozrejme, obchod, kde si môžete odniesť domov originálny kúsok. Celý komplex je známy aj tým, že jeho vonkajšiu fasádu zdobí mozaika z viac než 7 miliónov sklenených dielikov – obrovské dielo, ktoré sa trblieta už z diaľky.

Viem, že fotografie tento pocit nezachytia, no každý detail bol fascinujúci. Nádherne zosúladené farby. Z múzea vychádza staršia milá pani so psom. Bolo ešte zatvorené, no keď ma videla pri fotení, zdvorilo ma ponúkla kávou. Odmietol som – mal som pred sebou ešte veľa povinností. Ale vo vnútri som bol vďačný, že stále existujú ľudia, ktorí majú tie „správne“ hodnoty.

V komplexe múzea sa nachádza aj kaviareň s reštauráciou. Jej terasa, zdobená tiež mozaikou zo skla, pôsobila z vonku veľmi útulne a pútavo. Ešteže nie je ešte otvorené, inak by som káve neodolal 😊

Leto v Semmeringu

Vopred som si naplánoval zastávku aj v Semmeringu, kde som bol viackrát v minulosti na lyžovačke so sestrou a švagrom. Krásne spomienky. Chcel som vidieť, ako to tu vyzerá v lete. Už pri príchode ma uchvátila panoráma a výhľady, i keď len z auta.

Zastávka pri Südbahnhoteli

Potreboval som nabiť auto a navigácia ma zaviedla na úžasné miesto – Südbahnhotel. Miesto viac-menej opustené, ktoré však dýchalo históriou a predstavivosťou.

Najprv som sa neveriacky pozrel na nabíjaciu stanicu priamo pred hotelom. Našťastie bola funkčná, dokonca „super fast“, hoci na pohľad vyzerala, že sa rozpadne 😊

Dal som auto nabíjať a vydal sa na obhliadku okolia. Opäť išla okolo staršia pani (dnes mám na ne šťastie). Zvestovala mi, že včera tu bolo plné parkovisko áut a točili tu nejaký film. Verím jej. To miesto, aj keď polorozpadnuté a zavreté, má svoje čaro. Prehodili sme ešte pár viet a odchádza – cítil som, že bola šťastná, že tu pravdepodobne opäť po dlhšej dobe zažila “život”.

Predstavivosť a noblesa minulosti

Pri pohľade na siluetu hotela je ľahké nechať sa uniesť predstavivosťou. Vidím viedenskú smotánku, aristokraciu, dámy v dlhých róbach, pánov s cylindrami, umelcov, ktorí tu našli útočisko a inšpiráciu. V čase svojej slávy to bol symbol noblesy a pôvabu – miesto, kde sa miešali hlasy aristokracie s umením a svetlom horských večerov.

Südbahnhotel bol otvorený v roku 1882 ako luxusný hotel pre viedenskú smotánku, aristokraciu a umelcov. Nachádza sa vo výške približne 1 000 m nad morom a pôvodne mal okolo 640 izieb. Architektom bol Wilhelm von Flattich a hotel slúžil ako prestížne centrum kultúrneho a spoločenského života až do zatvorenia v roku 1976. Dnes prebieha revitalizácia s cieľom jeho opätovného otvorenia ako hotelu s kultúrnym zázemím.

Prízemie hotela pravdepodobne skrývalo obchody s honosnými výkladmi, v ktorých si predstavujem figuríny v šatách. Vedľa nich je „Ateliér“ – kto všetko tu mohol stáť pred objektívom?

Na jednej z fasád vidím nápis „TELEGRAPHEN AMT“ (už s chýbajúcim „E“). Nenápadný detail, ktorý mi pripomenul, že kedysi tu pulzoval život nielen noblesou a hudbou, ale aj modernou technológiou svojej doby.

Historický odkaz pri Südbahnhoteli

Pár metrov od hotela je umiestnená busta Fridricha Juliusa Schülera, významnej osobnosti rakúskej železničnej a turistickej histórie.

Fridrich Julius Schüler (1832–1894) bol francúzsky rodák, ktorý sa stal kľúčovou osobnosťou rakúskej železničnej spoločnosti Südbahngesellschaft. Podporoval výstavbu železničných tratí, zlepšoval dostupnosť horských oblastí a rozvoj turizmu. V roku 1884 prijal rakúske občianstvo a stal sa doživotným členom Panského domu rakúskeho parlamentu.

Vďaka náhode a nabíjacej stanici som objavil tento klenot Semmeringu – miesto, kde história, noblesa a fantázia stále „žijú“ a čakajú na novú návštevu.

Záver cesty

Od trblietania skla vo Weigelsdorfe po ticho a noblesu Südbahnhotelu – táto cesta mi opäť potvrdila, že aj obyčajný presun môže skrývať nečakané poklady, stačí len otvoriť oči a nechať sa unášať krásou okolia. A práve tie náhody, ako funkčná nabíjacia stanica pred opusteným hotelom, robia cestovanie takým nezabudnuteľným.