Dnes som konečne mohol vyraziť na dlhšie odkladanú cestu: navštíviť futbalové chrámy v mestách Gijón (Real Sporting de Gijón), Oviedo (Real Oviedo) a Santander (Racing de Santander). Nie ako divák, ale ako pozorovateľ, ktorý chce na chvíľu vdýchnuť atmosféru miest, kde sa píše futbalová história.

El Molinón – starý chrám v Gijóne

Prvou zastávkou bol štadión El Molinón-Enrique Castro „Quini“, domov klubu Real Sporting de Gijón. Je to najstarší futbalový štadión v Španielsku, na ktorom sa odohrávajú zápasy už viac než sto rokov.
Mrzelo ma, že sa mi nepodarilo dostať dnu – prehliadka aj múzeum sa otvárali až popoludní. V duchu som si hovoril, že som si to mohol lepšie naplánovať a pozrieť si klubové stránky. Nevadí. Urobil som si aspoň pár fotiek zvonku a pozrel si fan-shop. Aj tak som mal pocit, že dýcham futbalovým vzduchom.

El Molinón je považovaný za najstarší futbalový štadión v Španielsku – prvé zápasy sa tu hrali už v roku 1908. Nachádza sa neďaleko centra mesta, pri rieke Piles. Po prestavbe v roku 2010 má kapacitu približne 29 000 divákov. Od roku 2018 nesie meno po legendárnom útočníkovi Enriquem Castro „Quinim“, ikone miestneho futbalu.

Carlos Tartiere – stánok Realu Oviedo

Oviedo je vzdialené len pár kilometrov od Gijónu, takže už o pár minút som parkoval pred štadiónom Realu Oviedo – miestom, ktoré ma zaujímalo aj preto, že tu kedysi pôsobil historicky jeden z najlepších hráčov Slovenska Peter Dubovský.

Zvonku moderný a čistý, no trochu chladný. Chcel som si ho pozrieť aj zvnútra, no oficiálne to nebolo možné. Nevzdal som to a nakoniec som našiel otvorený bočný vchod a urobil si pár rýchlych záberov.

Moderný štadión Realu Oviedo bol otvorený v roku 2000, ako náhrada za starý štadión s rovnakým názvom. Má kapacitu okolo 30 500 miest a nachádza sa južne od centra mesta. Je pomenovaný po Carlosovi Tartierem, prvom prezidentovi klubu a významnej osobnosti astúrskeho futbalu. Zaujímavosťou je, že práve tu pôsobil slovenský hráč Peter Dubovský, ktorého si miestni fanúšikovia dodnes pamätajú.

Pobavili ma aj holuby pod lampami, ktorých osvetlenie pravdepodobne zvyšuje kvalitu trávnika. Asi im španielske slnko nestačí. Alebo sú len symbolom pokoja po búrlivých zápasoch, ktoré sa tu odohrávajú.

El Sardinero – futbal pri mori

Poslednou zastávkou bol štadión El Sardinero v Santanderi. Možno menej známy, ale zaujímavý tým, že stojí len pár stoviek metrov od mora. Vonkajšok však na mňa nepôsobil nijak výnimočne.

Súčasný štadión Racingu de Santander bol otvorený v roku 1988, len pár metrov od pláže El Sardinero, po ktorej nesie meno. Pojme asi 22 200 divákov a je druhým štadiónom v histórii klubu – prvý stál takmer na rovnakom mieste.

Hneď vedľa štadióna ma upútala obrovská kovová stavba v tvare veľryby – športový palác Palacio de Deportes de Santander. Kovový šat „LaBalleny“ (veľryby) sa nádherne odrážal od zapadajúceho slnka, no jej útroby kvôli pokročilému času mi tiež neboli dopriate.

Športový palác – Palacio de Deportes de Santander bol otvorený v roku 2003. Slúži na basketbal, hádzanú, koncerty a iné kultúrne podujatia, s kapacitou okolo 6 000 divákov. Jeho oceľová konštrukcia a oblý tvar pripomínajú pohyb veľryby vystupujúcej z vĺn Kantábrijského mora – symbolicky spája šport s morskou identitou mesta Santander.

Záver

Dnešná jazda po severnom Španielsku ma zaviedla na tri rôzne štadióny – od historického El Molinón cez modernejší Carlos Tartiere až po prímorské El Sardinero. Nie vždy sa treba dostať na tribúnu, niekedy stačí sledovať fasády, okolie, fan-obchod a vlastné kroky okolo štadiónov. To všetko prispelo k tomu, že som cítil pulz futbalu v regiónoch, kde je to viac než len šport.