Dnes som sa ocitol na mieste, ktoré sa nazýva republikou, no nie je to štát v klasickom zmysle slova. Užupis – umelecká štvrť vo Vilniuse, kam človek vstúpi ako návštevník, no odchádza ako niekto, kto si v sebe nesie o kúsok viac slobody.

Most do iného sveta

Keď som prechádzal mostom ponad rieku Vilnelė, zvlátny pokoj sa miešal s energiou, ktorá prichádzala z každej strany. Čarovné užupiské ulice, kde na mňa pozerali maľby, nápisy, tváre a myšlienky neznámych umelcov, má v sebe niečo, čo mi šepkalo: „Tu sa nemusíš ponáhľať“. A ja som spomalil.

Užupis je malá bohémska umelecká štvrť Vilniusu, ktorej názov znamená „za riekou“ podľa riečky Vilnelė. Kedysi to bola zanedbaná časť mesta, no po roku 1990 ju začali obsadzovať umelci a kreatívci, ktorí jej vtisli súčasnú identitu. Dňa 1. apríla 1997 tu vznikla recesistická Užupiská republika – s vlastnou vlajkou, prezidentom, vládou a dokonca aj ústavou, ktorá je dnes vystavená na nástenných plaketách v niekoľkých jazykoch. Symbolom štvrte je Anjel Užupisu, ktorý stráži jej slobodného ducha. Dnes je Užupis jedným z najživších miest Vilniusu – plný galérií, kaviarní, street artu a nezameniteľnej atmosféry, ktorá láka návštevníkov z celého sveta.

Rieka, ktorá ti dovolí oddýchnuť si

Najviac ma upútalo nábrežie rieky. Vilnelė si pokojne tiekla popri štvrti. Keď som šiel po chodníku popri jej brehu, pochopil som prvý článok užupiskej ústavy: „Človek má právo žiť pri rieke a rieka má právo tiecť pri človeku.“ V tej chvíli to nebol len pekný citát. Bola to pravda tej chvíle – rieka tečie pri tebe, ty kráčaš pri nej a všetko je presne tak, ako má byť.

Ústava na stene

Jedna z vecí, ktoré som chcel vidieť „naživo“, bola Ústava Užupio republiky. Jej obsah v rôznych jazykoch lemuje stenu ulice a mal som chuť čítať ju pomaly, bod po bode. Niektoré body ma rozosmiali, iné zastavili.

„Človek má právo byť nešťastný.“
„Človek má právo ničomu nerozumieť.“
„Pes má právo byť psom.“
„Nevzdávaj sa.“

Pri čítaní som mal pocit, že to nepísal zákonodarca, ale priateľ. A že tie slová sú určené pre mňa. Vychádzali z tej istej myšlienky: „Buď človekom. A nechaj ostatných byť tiež.“

Text Ústavy

  1. Každý má právo žiť pri rieke Vilnelė a rieka Vilnelė má právo tiecť okolo každého
  2. Každý má právo horúcu vodu, kúrenie v zime a strechu nad hlavou
  3. Každý má právo zomrieť, ale nie je to jeho povinnosť
  4. Každý má právo sa mýliť
  5. Každý má právo byť výnimočný.
  6. Každý má právo milovať.
  7. Každý má právo nebyť milovaný, ale to nie je nutné.
  8. Každý má právo nebyť významný a slávny.
  9. Každý má právo nerobiť nič.
  10. Každý má právo milovať a starať sa o mačku.
  11. Každý má právo starať sa o psa pokiaľ jeden z nich nezomrie.
  12. Pes má právo byť psom.
  13. Mačka nemusí milovať svojho pána, ale musí mu pomáhať v ťažkých chvíľach.
  14. Každý má právo občas nevedieť o svojich povinnostiach.
  15. Každý má právo pochybovať, ale nie je to jeho povinnosť.
  16. Každý má právo byť šťastný.
  17. Každý má právo byť nešťastný.
  18. Každý má právo mlčať.
  19. Každý má právo veriť.
  20. Nikto nemá právo používať násilie.
  21. Každý má právo uvedomovať si svoju malosť i veľkosť.
  22. Nikto nemá právo zasahovať do večnosti.
  23. Každý má právo chápať a rozumieť.
  24. Každý má právo nechápať nič ničomu nerozumieť.
  25. Každý má právo byť akejkoľvek národností.
  26. Každý má právo oslavovať či neoslavovať svoje narodeniny.
  27. Každý je povinný pamätať si svoje meno.
  28. Každý sa môže podeľiť o to, čo má.
  29. Nikto sa nemôže podeliť o to, čo nemá.
  30. Každý má právo mať bratov, sestry a rodičov.
  31. Každý môže byť slobodný.
  32. Každý je zodpovedný za svoju slobodu.
  33. Každý má právo plakať.
  34. Každý má právo byť nepochopený.
  35. Nikto nemá právo vyvolávať u druhého pocity viny.
  36. Každý má právo byť sám sebou.
  37. Každý má právo nemať žiadne práva.
  38. Každý má právo nemať strach.
  39. Nepodmaňuj.
  40. Nebráň sa.
  41. Nevzdávaj sa.

Maľby, kaviarne a priateľská atmosféra

V Užupise je všetko také… iné. Maľby na fasádach domov menia ulice na otvorenú galériu. Niekde som našiel detail, ktorý by som si v inom meste ani nevšimol, no tu pôsobil ako samostatné umelecké dielo. Množstvo obchodíkov, kaviarní, reštaurácií ma lákalo svojou jedinečnou atmosférou. Mal som pocit, že ľudia tu nesedia preto, aby sa najedli a odišli. Sedia (tu) preto, lebo (tu) chcú byť.

Miesto, ktoré sa ti vryje pod kožu

Užupis je zvláštna republika. Nemá armádu, nemá prísne zákony, nemá hranice v bežnom zmysle slova. Má len svoje posolstvo – slobodu, pokoj, tvorivosť, ľudskosť. A keď som sa tým malým svetom prechádzal, začal som vnímať, že niečo z toho sa usádza aj vo mne. A možno aj preto by som sem rád prišiel znova.