Je nedeľa. Od rána sedím za počítačom a venujem sa práci. Hodiny plynú jedna za druhou a popoludní si konečne poviem: dosť. Vonku sa strieda slnko s mrakmi a občasným dažďom, no to ma neodradilo ísť niekam von. Potreba odísť od obrazovky a nadýchnuť sa priestoru je silnejšia ako povinnosti.

Voľba padla na návštevu najvyššieho vodopádu Švédska – Njupeskär.

Vodopád sa nachádza v Národnom parku Fulufjället na švédskej strane hranice. Naše ubytovanie však leží v nórskej časti toho istého chráneného územia. Hory, lesy, rieky ani zvieratá hranice nepoznajú. Je to jeden obrovský kus divokej severskej prírody, ktorý človek rozdelil len čiarou na papieri.

Z Ljørdalenu ma čaká približne šesťdesiat kilometrov dlhá cesta autom a potom pešia turistika k samotnému vodopádu.

Ticho pred vstupom do parku

Cesta ubieha bez problémov. V tomto období je návštevníkov minimum. Stretnúť auto je skôr rarita než pravidlo. Asi po hodine sa blížim k hlavnému vstupu do parku – Njupeskär Entrance.

Posledné stovky metrov lemuje cestu jedno parkovisko za druhým. Dnes zívajú prázdnotou, no ich množstvo jasne naznačuje, že počas hlavnej sezóny musí byť toto miesto doslova magnetom pre turistov.

Parkujem prakticky pri vchode. Počet áut by som spočítal na prstoch jednej ruky. A úprimne, vôbec mi to neprekáža. Skôr naopak. Ticho a samota patria k veciam, ktoré si na severe užívam čoraz viac.

Hneď pri vstupe ma víta rozsiahly areál s informačnými tabuľami. Strážia ho drevené sochy medvedice a dvoch hrajúcich sa medvieďat. Práve tie určite vyčaria úsmev najmä deťom. Neďaleko stojí ako dekorácia aj drevený čln obrátený hore dnom. Na prvý pohľad mi do horského prostredia veľmi nezapadal, ale keď sa človek zamyslí nad množstvom jazier v okolí, zrazu mi to dáva zmysel.

Stávka s kávou

Pred cestou si ešte odskočím do miestnej reštaurácie a kupujem si kávu so sebou. Papierový pohár je však taký horúci, že ho nedokážem držať v ruke. Položím ho preto na lavičku pred budovou a v tej chvíli mi napadne zvláštna myšlienka.

Nechám ju tam.

So smiechom si v duchu vytváram malú stávku sám so sebou, či ma bude čakať na rovnakom mieste aj po návrate.

Kúsok od reštaurácie stojí moderné presklené infocentrum. Vyzerá veľmi pekne, no je zatvorené, takže jeho „poklady“ sú pre mňa dnes nedostupné.

Cez mokrade a zrkadlá jazier

Po niekoľkých metroch míňam malú drevenú chatku Björbäckstugan. Takéto turistické útulne sú otvorené počas celého roka a slúžia ako miesto na oddych alebo ako útočisko pred nečakanou búrkou, silným vetrom či zimnými mrazmi.

A potom sa už vydávam smerom k vodopádu.

Slnko mi v tej chvíli praje. Chodník je pohodlný a nenáročný. Vedie širokým údolím, kde sa striedajú štrkové cesty s drevenými lávkami. Na okolitých svahoch sa ešte držia posledné zvyšky snehu.

Okolitá krajina je taká krásna, že mám chuť zastavovať každých pár metrov.

Drevené lávky tu nie sú len pohodlným doplnkom. Bez nich by bol pohyb cez rozsiahle mokrade a podmáčanú pôdu veľmi komplikovaný. Voda si tu žije vlastným životom. Vytvára malé potôčiky, močiare a podmýva drevené konštrukcie, po ktorých kráčajú návštevníci.

Po niekoľkých stovkách metrov sa predo mnou otvorí jazero. Jeho hladina je dokonale pokojná. Odrážajú sa v nej stromy, okolité kopce aj pásy snehu ležiace vysoko na svahoch. Dokázal by som sa na ten obraz dívať celé hodiny a nemyslieť na nič.

Na mokradiach medzitým kvitnú drobné biele kvety a dotvárajú atmosféru severu, ktorý sa len pomaly prebúdza po dlhej zime.

Symfónia vody

Les postupne hustne. A potom začujem vodu. Najprv si myslím, že už počujem samotný vodopád. V skutočnosti je to riečka naplnená vodou, ktorá z neho priteká. Razí si cestu údolím bez ohľadu na predstavy človeka o tom, ako má vyzerať riečne koryto.

Nemá jasné brehy. Tečie tam, kde jej to príroda dovolí. Prediera sa pomedzi stromy, podmýva korene, vytvára nové ramená a občas zvalí strom, ktorý potom leží naprieč prúdom.

Je to fascinujúce divadlo. Podvedome spomaľujem. Kráčam s otvorenými očami a nastraženými ušami. Prírodný symfonický orchester predvádza svoje umenie a človek je len tichým divákom.

Mraveniská, ktoré nemožno prehliadnuť

Popri chodníku ma zaujme zvláštny kopec. Na prvý pohľad pôsobí neprirodzene, akoby ho tam niekto navŕšil. Je obrastený čučoriedkami, no jeho vrchol zostal odhalený. A práve ten mi prezradil, že sa pravdepodobne pozerám na obrovské mravenisko.

Nemýlil som sa.

Zaujímavé je, že podobných mravenísk je v parku nespočetné množstvo. Človek na ne naráža takmer na každom kroku.

Prvé stretnutie s vodopádom

Chodník začína stúpať. Les redne a medzi konármi stromov prvýkrát zazriem vodopád. Vlastne dva vodopády vedľa seba. Aspoň tak sa mi to v tej chvíli z diaľky zdá.

Kúsok ďalej objavujem ďalšiu turistickú útulňu – Njupeskärsstugan. Tentoraz neodolám a nazriem aj dovnútra. Je útulná, vybavená malou liatinovou pieckou a pripraveným drevom na kúrenie. Na stenách sa nachádza množstvo odkazov od turistov. Cez okno je výhľad na vodopády.

Ktovie, koľko príbehov si tieto drevené steny pamätajú.

Vedľa chaty stoja jednoduché turistické toalety a neďaleko sa nachádza aj otvorené ohnisko obklopené lavičkami. Musí byť nádherné posedieť tu s priateľmi pri ohni a sledovať vodopád.

Sedemdesiat schodov k najvyššiemu vodopádu Švédska

Môj pohľad však už priťahuje hlboký zárez v horskom masíve. Odtiaľ sa s obrovskou silou rúti voda. Hukot sa nesie celým údolím.

K samotnému vodopádu vedú prudké schody klesajúce strmým svahom nadol. Ani neviem prečo, ale začnem ich počítať. Ak som sa nepomýlil, bolo ich presne sedemdesiat.

Po zostupe sa predo mnou otvorí vodopád v celej svojej kráse.

Začína pršať. Mám mokrú vetrovku, no vôbec mi to neprekáža. Chcem byť čo najbližšie. Až teraz si uvedomujem, že nejde o dva vodopády. Druhý „prúd“ boli v skutočnosti zvyšky snehu a ľadu zachytené na skalách vedľa padajúcej vody.

Njupeskär je obklopený mohutnými skalnými stenami. Padajúca voda vytvára jemný opar, ktorý stúpa späť nahor. Chodník vedie ponad koryto, ktorým sa voda po dopade rúti ďalej údolím.

Tam, kde končí chodník

Na konci trasy sa nachádza malé odpočívadlo. Jeho dominantou je zvláštny stôl v tvare hviezdy alebo snehovej vločky. Okamžite mi pripomenul logo národného parku. Toto zámerné prepojenie sa mi veľmi páčilo.

K samotnému vodopádu zostáva ešte približne sto metrov. Cesta vedie po zvyškoch snehu alebo po skalách. Skúšam to po snehu. Po niekoľkých krokoch sa však prepadám takmer po kolená. Niekoľkokrát za sebou. Dážď medzitým silnie a ja uznávam, že tentoraz bude rozumnejšie ďalej nepokračovať.

Zostávam stáť. Obklopený horami, hukotom vody a jemným oparom.

Pozerám sa nahor, na miesto, odkiaľ voda padá desiatky metrov dolu. A na moju tvár symbolicky dopadajú dažďové kvapky. Svet sa zrazu zúžil len na sivé skaly, biely sneh a padajúcu vodu.

Strom, ktorý mi pripomenul mamu

Po niekoľkých minútach sa obraciam späť. Vraciam sa druhou stranou údolia. Drevený chodník sa vinie strmým svahom a ponúka nádherné pohľady na koryto pod ním. Obdivujem nielen prírodu, ale aj ľudí, ktorí takéto chodníky dokázali vybudovať v náročnom teréne. Cestou míňam pripravený stavebný materiál. Je mi jasné, že sem musel byť dopravený vrtuľníkmi.

Po chvíli môj pohľad zastaví zvláštna borovica. Jej konáre sú obnažené, pokrútené a hlboko poznačené časom. Na malý moment v nich uvidím žilnaté ruky mojej mamy. Zvláštna asociácia – samého ma prekvapí táto náhla myšlienka. No kým iní by pravdepodobne v takých rukách či konároch videli len stopy starnutia, ja v nich vidím niečo úplne iné. Dielo života. Symbol poctivosti a nezlomnosti. Tá borovica neuhla pred žiadnou víchricou, odoláva času, vetru i nepriazni osudu. A mamine ruky robia to isté. Každá vystúpená žila je ako koreň i konár tohto stromu, ktoré držali našu rodinu pokope, keď prichádzali búrky. Je v nich vpísaná história miliónov drobných dotykov – rokov poctivej práce, neustálej starostlivosti, obetavosti a nekonečnej lásky k rodine. Pohladím kôru stromu, akoby som stisol maminu ruku, a s novým pocitom vďačnosti kráčam ďalej.

Chuť severu

Hneď vedľa chodníka objavujem jednoduchý, ale úžasný detail. Do malého potoka je osadený drevený žľab, ktorý privádza prúd vody priamo k turistom. Zastavím sa, nastavím dlane pod tečúci prúd a napijem sa. Voda je ľadová, priam mrazivá. No zároveň je neuveriteľne čistá a osviežujúca. V jedinom okamihu ma dokonale preberie a vleje mi do žíl novú energiu. Prírodu väčšinou vnímame len očami, ušami, vôňami alebo dotykom. Tentoraz som sa s ňou však spojil prostredníctvom chuti.

Cesta späť od vodopádu ubieha rýchlo. Upravený a jasne označený chodník ma neomylne viedol severskou krajinou. Rašeliniská sa opäť striedali s hustým lesom. Surovosť prírody podčiarkovali vyvrátené stromy a skaly, ktoré boli po zemi roztrúsené tak ležérne, akoby ich tam niekto len tak porozhadzoval. Celú túto scenériu dopĺňal mäkký mach, mraveniská a desiatky drobných potôčikov či miniatúrnych jazierok, ktoré trpezlivo formuje voda stekajúca z okolitých horských úbočí.

Káva, ktorá ma počkala

Po návrate späť k hlavnému vstupu do parku moje ďalšie kroky vedú k jedinej konkrétnej lavičke, pretože ma, samozrejme, zaujíma jedna vec – moja káva. Keď prichádzam bližšie, na tvári sa mi objaví široký úsmev. Stále tam je! Presne na tom istom mieste, kde som ju nechal. Už nie je horúca. Ale práve taká je pre mňa najlepšia. Sadnem si, pomaly sa napijem a v tichu nechávam doznieť silné zážitky z celého popoludnia.

Chvíle, za ktoré som vďačný

Potom sa definitívne vraciam k autu. Odchádzam síce s mokrou vetrovkou, no všetky tie zvuky, vône a chute mi dodali ľahkosť a a odniesli preč všetok chaos, ktorý sa mi počas posledných dní nahromadil v hlave. Som nesmierne vďačný za toto popoludnie. Pripomenulo mi totiž, že tie najkrajšie veci v živote sa nedajú naplánovať – stačí len vstať od stola, odísť do lesa a nechať prírodu, nech urobí všetko ostatné za mňa.