12. augusta 2025 sme si so synom urobili výlet na zápas Slovana Bratislava proti Kajratu Almaty. Nebol to len futbalový duel – boli to spoločné chvíle, ktoré sa mi vryli do pamäti. Od diaľkového pohľadu na štadión až po napätie v sektore fanúšikov, každý moment mal svoju atmosféru.
Cesta a tradičné rituály
Cestou zo Žiliny do Bratislavy sme sa ako vždy trochu „naťahovali“ – ja so srdcom pre MŠK Žilina, syn jednoznačne pre Slovan. Hneď po nastúpení do auta vyložil fanúšikovský šál na prístrojovú dosku. Podľa neho to jednoducho tak musí byť. Tieto malé spory a diskusie sú naším tradičným rituálom, ktorý vždy pred zápasom zaistí správnu atmosféru.
Pohľad na štadión
Množstvo fanúšikov smeruje spolu s nami na štadión, ktorý už z diaľky pôsobí moderne a majestátne. Predzápasová atmosféra je elektrizujúca už pred bránami štadióna. Večer, po zápase, keď bol osvetlený do bledomodra, sa štadión zdal ešte majestátnejší a poskytoval skvelý kontrast k dianiu na trávniku.
Zápas a emócie v sektore fanúšikov
Na tribúne, medzi fanúšikmi, atmosféra gradovala. Zápas skončil 1:0 pre Slovan, no nakoniec v penaltovom rozstrele prehral 3:4. Syn, verný fanúšik Slovana, bol sklamaný, no ja som bol spokojný – nie kvôli skóre, ale preto, že som mohol byť s ním a sledovať jeho nadšenie aj frustráciu.
Cestou späť: reflexia a spoločné chvíle
Kráčame smutní po zápase k Štrkoveckému jazeru, kde sme parkovali. No ja si ešte vychutníávam pokojnú nočnú scenériu. Ticho jazera a odlesky svetiel na hladine pôsobili ako protiklad k tomu, čo nás čakalo na štadióne – a zároveň pridávali spomienke na túto cestu osobitný, pokojný moment.
Po zápase sme cestou späť rozoberali dianie na ihrisku a počúvali pozápasovú tlačovku cez web. Tie chvíle, keď futbal spája generácie, sú cennejšie než samotný výsledok. Dôležité nie je skóre, ale to, že sme mohli byť spolu, smiať sa aj diskutovať, a vytvoriť si nové spomienky.
