Po večeri strávenom pri západe slnka v Ängelholme som si uvedomil, akú zvláštnu silu majú tieto krátke okamihy medzi dňom a nocou. Možno to pozná veľa ľudí – nech človek cestuje kamkoľvek, západ alebo východ slnka ho dokáže na chvíľu zastaviť. Nie kvôli fotografii, ale kvôli tomu pocitu. Kvôli tichu, farbám a vedomiu, že práve sleduje niečo, čo sa už nikdy nezopakuje úplne rovnako.
Večer pri jazere Bolmen
Aj preto som si povedal, že si vo Švédsku opäť nájdem miesto, kde budem môcť sledovať koniec dňa. Tentoraz padla voľba na jazero Bolmen. Už počas príchodu bolo jasné, že to bolo správne rozhodnutie. Večerné svetlo sa pomaly menilo, okolie jazera sa ponáralo do ticha a hladina vody získavala typickú severskú pokojnosť.
Keď sa západ slnka odrážal v oknách
Počas večera ma zaujal ešte jeden zvláštny detail. Keď slnko pomaly mizlo za horizontom, jeho svetlo sa začalo odrážať v oknách jedného z domov pri jazere. Sklenené tabule zmenili farbu na žiarivo oranžovú a na chvíľu pôsobili ako pokojný oheň uprostred tmavnúcej krajiny. Krajina tmavla, no okná ešte stále držali posledné zvyšky svetla.
Malé jazierko žiarilo, Bolmen mlčal
Jedným z najkrajších momentov však nebol samotný západ slnka pri jazere, ale chvíľa o niečo neskôr, keď som už pokračoval ďalej po ceste vedúcej popri jazere. Zrazu som medzi stromami zbadal miesto, ktoré pôsobilo takmer neskutočne. V pozadí ešte dohasínala oranžová žiara zapadajúceho slnka. Medzi stromami sa objavila hladina veľkého jazera Bolmen – tmavá, studená a akoby úplne oddelená od farieb oblohy. A úplne vpredu sa nachádzalo malé pokojné jazierko, ktoré naopak zachytávalo všetko svetlo večera. Odrážalo oranžové zore tak intenzívne, akoby si ho chcelo uchovať o pár minút dlhšie než samotné jazero za ním.
Bol to zvláštny kontrast. Malé jazierko žiarilo teplými farbami, zatiaľ čo obrovský Bolmen pôsobil ticho, chladne a nedotknuto. Presne ten typ okamihu, ktorý človek neplánuje nájsť – a o to viac ho zastaví.
Pre okamihy, ktoré sa nedajú naplánovať
Keď som od jazera odchádzal, posledné farby už definitívne mizli v korunách stromov. Zostalo len ticho a pocit, že som bol svedkom niečoho vzácneho. Bolmen sa ponoril do tmy, no to malé, žiariace jazierko mi v mysli svietilo ešte celou cestou domov.
