Počas dnešného dňa som si pracovné povinnosti plnil priamo v Oslo. Všimol som si na mape miesto s názvom Holmenkollen. A keďže som nemal konkrétny plán a ani cieľ, vybral som sa tým smerom. Zaujímavé však je, že celý život som mal tento názov nejako podvedome spojený s Fínskom. A aj keď som ho videl na mape Osla, myslel som si, že ide iba o štvrť s rovnakým názvom ako známe športové stredisko.

Až keď som dorazil na miesto, uvedomil som si, ako veľmi som sa mýlil.

Holmenkollen je predsa v Nórsku. Dokonca priamo v Osle.

Musel som sa na sebe pousmiať. Na druhej strane ma táto chyba vlastne potešila. Aj keď už dávno nebola zima a sneh sa z vytratil, mal som možnosť vidieť na vlastné oči miesto, ktoré som poznal len z televíznych prenosov.

A nebolo to prvýkrát, čo som sa ocitol v zimnom športovom areáli. Už v minulosti som navštívil:

Každé z tých miest malo svoju atmosféru. A ani Holmenkollen nebol výnimkou.

Skokanský mostík, ktorý vyzeral ako obrovská U-rampa

Zaparkoval som prakticky hneď vedľa skokanského mostíka. A práve tam prišlo prvé prekvapenie.

Celý život som bol zvyknutý, že po doskoku skokani pokračujú do mierneho stúpajúceho svahu. Tu však doskočisko vyzeralo doslova ako obrovská U-rampa. Najprv som si dokonca myslel, že sa pod mostíkom nachádza akýsi tunel a doskočisko v ňom jednoducho mizne. Ale nie. Možno za to mohla aj zvláštna optika celého areálu. Okolo doskočiska sa totiž okamžite dvíhali tribúny, ktoré vytvárali pocit, akoby skokani na lyžiach skákali priamo do obrovskej jamy.

Vyzeralo to zvláštne. A zároveň úchvatne.

Prechádzal som sa po prázdnych tribúnach a len som si predstavoval atmosféru počas pretekov. Hukot davu. Napätie pred odrazom. Očakávanie počas letu. A potom výbuch radosti po ďalekom doskoku. Skokanský areál mal jednoducho svoju vlastnú energiu. Aj teraz, keď zíval prázdnotou.

Ticho biatlonového areálu

Len pár desiatok metrov vedľa skokanského mostíka sa nachádza biatlonový areál.

Bez snehu pôsobil opustene. Ticho. Takmer smutne.

Stačilo však opäť trochu fantázie a okamžite som si vedel predstaviť tisíce fanúšikov, vlajky, ozveny výstrelov na strelnici a biatlonistov bojujúcich o každú sekundu. Ešte pred chvíľou bolo celé miesto tiché. A zrazu som ho vo vlastnej hlave videl úplne živé.

Trol, ktorý stráži Holmenkollen

Nad celým areálom drží stráž obrovský rozprávkový trol, miestnymi nazývaný Kollentrollet. Niekoľkometrová socha sedí oproti skokanskému mostíku, akoby sa neustále pozerala na všetko, čo sa pod ňou deje. Pôsobí trochu zvláštne, trochu rozprávkovo a presne zapadá do škandinávskej atmosféry. Akoby tam sedel už celé desaťročia a sledoval všetky tie zimné príbehy, víťazstvá, pády, emócie aj tisíce fanúšikov.

Miesta, ktoré človek pozná… ešte skôr, než ich navštívi

Návšteva areálu v Holmenkollen bola skôr náhoda. Obyčajné zatúlanie počas pracovného dňa. Poznal som ho celý život len z televízie, fotografií alebo športových prenosov. I keď tu teraz stojím sám, v tichu, bez davov a bez športovcov, zisťujem, že jeho aura je skutočná aj bez všetkého toho ruchu.