Po niekoľkých dňoch v Osle som začal hľadať miesto, odkiaľ by bol čo najkrajší výhľad na mesto a fjord. Voľba napokon padla úplne jednoznačne na Ekebergparken – verejný park rozprestierajúci sa nad mestom s panoramatickou vyhliadkou.
Až na mieste som však zistil, že nejde iba o obyčajný park s výhľadom. Ekebergparken je rozsiahly priestor plný lesných chodníkov, umeleckých diel a zvláštneho nádychu, ktorý sa mení s každým krokom.
Ekebergparken je verejný sochársky a kultúrny park nachádzajúci sa na kopci nad Oslom. Otvorený bol v roku 2013 a dnes sa v ňom nachádzajú desiatky sôch a umeleckých inštalácií od umelcov z celého sveta. Park vznikol v spolupráci mesta Oslo a nadácie C. Ludens Ringnes Foundation a vstup doň je voľný počas celého roka. Medzi dielami možno nájsť práce známych autorov ako Louise Bourgeois, James Turrell či Salvador Dalí. Celý priestor prepája umenie s prírodou – sochy sú rozmiestnené medzi stromami, popri chodníkoch a vyhliadkach tak prirodzene, akoby tam patrili odjakživa.
Oslo podvečerom
Výhľad na Oslo pri západe slnka bol skutočne nádherný. Mesto podo mnou pôsobilo, akoby sa postupne prebúdzalo do svojho nočného rytmu. Posledné zvyšky denného svetla pomaly mizli za horizontom a každou minútou pribúdali ďalšie a ďalšie svetlá rozsvietených ulíc, budov a lodí vo fjorde. Obloha ešte stále niesla jemné zvyšky oranžových a modrastých farieb, no pod nimi už žilo nočné Oslo vlastným tempom.
Rodná reč medzi stromami
Samotná vyhliadka aj park boli pomerne zaplnené ľuďmi. Skôr než domácich som mal pocit, že vnímam turistov z celého sveta. Zrazu som začul aj ľúbozvučnú slovenčinu.
Dve ženy stáli pri mape parku a sústredene sa snažili nájsť umiestnenie jednej konkrétnej sochy. Prehodili sme spolu pár zdvorilostných viet, krátko sa zasmiali nad tým, že človek príde až do Nórska a napokon stretne Slovákov práve v lese nad fjordom.
Potom som sa už vybral na krátku prechádzku začiatkom parku aj ja. Na viac nebol čas. Práca nepustí.
Les, v ktorom sa zjavuje umenie
Park na mňa nepôsobil ako klasický mestský park. Skôr pripomínal les pretkaný množstvom chodníčkov vyšliapaných turistami. Medzi stromami sa postupne objavovali jednotlivé sochy a umelecké diela, často úplne nečakane.
Niektoré boli elegantné a nenápadné, iné zvláštne, provokatívne alebo mierne znepokojujúce. Práve to však robilo toto miesto zaujímavým – človek nikdy nevedel, čo objaví za ďalšou zákrutou.
Socha, pri ktorej som zostal stáť
Asi najviac ma však zaujala jedna socha ženy čupiacej pri chodníku. Najprv som okolo nej len tak prechádzal, no po chvíli som zrazu začul zvuk, ktorý ma úplne zaskočil.
Zvuk močenia.
Obzrel som sa späť – a socha skutočne močila.
V tej chvíli som úprimne nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Ťažko povedať, čo tým umelec chcel vyjadriť, a možno je lepšie po tom ani veľmi nepátrať. Na prvý pohľad mi to prišlo skôr neestetické, zvlášť keď si človek uvedomí, že do parku chodia aj rodiny s deťmi. Ale možno len nevidím moderné umenie tými správnymi očami.
Keď dnes píšem tento článok, predsa len som si o tejto soche niečo vyhľadal. Ide o dielo Fideicommissum od švédskej umelkyne Ann-Sofi Sidén. Socha vznikla v roku 2000 a predstavuje samotnú autorku v podrepe počas močenia. Dielo reaguje na starý švédsky aristokratický systém dedenia majetku, pri ktorom všetko pripadalo iba prvorodenému synovi. Aj preto pôsobí provokatívne – autorka chcela narušiť predstavy o spoločenských pravidlách, ženskosti a verejnom priestore. Súčasťou sochy je aj skutočný prúd vody, ktorý býva počas sezóny zapnutý.
Les svetiel a hudby
Počas prechádzky ma ešte zaujalo jedno miesto, ktoré som zazrel už z diaľky medzi stromami. Jemne žiarilo množstvom farebných svetiel.
Keď som prišiel bližšie, zistil som, že ide o svetelné inštalácie pripomínajúce mušle alebo svetelné kvety zavesené priamo na stromoch. Celý priestor sprevádzala hudba a pokojný duch miesta. Ľudia posedávali pod stromami, prechádzali sa medzi svetlami a len ticho vnímali farby, zvuky a meniace sa odrazy svetla.
Ide o inštaláciu Nordic Pixel Forest z roku 2024, ktorej autorkou je renomovaná švajčiarska umelkyňa Pipilotti Rist. Toto veľkolepé dielo tvorí až 24 000 LED svetiel, ktoré sú uzavreté v špeciálnych umelých mušliach a visia na stovkách oceľových lán priamo z korún stromov. Každé svetlo premieta časť neustále sa meniaceho videoobrazu, čo spolu s ambientnou hudbou vytvára pohlcujúci, multi-senzorický zážitok. Návštevníci tak nefungujú len ako diváci, ale môžu sa voľne prechádzať pomedzi svetelné „vlákna“ a stať sa priamou súčasťou samotného umeleckého diela.
Krátke zastavenie nad Oslom
Ekebergparken pre mňa nakoniec nebol len miestom s pekným výhľadom na Oslo. Bol to zvláštny mix prírody, umenia, ticha, svetiel aj otáznikov nad tým, čo všetko môže človek nazvať umením.

