Počas môjho pobytu v Ljørdalene ma jedno miesto neustále priťahovalo pohľadom. Už z ubytovania som na horizonte videl vrchol lanovky alebo lyžiarskeho vleku, ktorý sa týčil nad okolitou krajinou. Spomínal som ho už v predchádzajúcom článku, no tentoraz prišiel čas pozrieť sa naň zblízka.

Tým miestom bolo lyžiarske stredisko Fulufjellet Alpinsenter na nórskej strane Národného parku Fulufjellet, len kúsok od hraníc so Švédskom.

Predstava bola jednoduchá. Vyjsť hore, pozrieť si okolie z výšky a možno zahliadnuť aj časť švédskej krajiny za obzorom. Niekedy netreba veľký plán. Stačí zvedavosť.

Cesta, ktorá bola cieľom

Obedňajšie slnko mi prialo. Vydávam sa peši po serpentínach smerom k stredisku. Navigáciu som nepotreboval. Riadil som sa len orientačným smerom a pocitom, že tam niekde hore ma čaká pekný výhľad.

Už samotná cesta stála za to. Každá zákruta otvárala nové pohľady na údolia, lesy a vzdialené horské chrbty. Čím vyššie som stúpal, tým viac som si uvedomoval, že sa nikam neponáhľam.

Neskôr som odbočil na menej upravenú cestu vedúcu smerom k vrcholu lanovky. Až po čase som zistil, že vlastne kráčam po sankárskej dráhe vedúcej z vrcholu.

Priznám sa, s niečím podobným som sa ešte nestretol.

Pri pohľade na jej sklon mi okamžite začala pracovať predstavivosť. Musí to byť poriadna dávka adrenalínu spustiť sa tadiaľto na sánkach. Na niektorých úsekoch by rýchlosť určite nebola zanedbateľná. No zároveň som si vedel predstaviť tú čistú detskú radosť, ktorá musí prevážiť nad každým strachom. Zrazu som si uvedomil, že som nekráčal po obyčajnom chodníku. Kráčal som po trase plnej predstáv zimných zážitkov.

Farby severu v slnečnom dni

Pôvodne som očakával, že výstup bude náročnejší. Nakoniec som sa na vrchol dostal pomerne rýchlo. Možno aj preto, že som si cestu užíval a nezameriaval sa na cieľ.

Zastavoval som sa, obzeral okolie a pozoroval prírodu.

Zaujala ma jedna drobnosť. Machy a lišajníky, ktoré sú pre tieto končiny také typické, akoby počas slnečného počasia strácali časť svojej sýtosti. Pôsobili na mňa vyblednutejšie než počas daždivých dní, keď doslova žiaria farbami. Nebolo to nič negatívne. Len ďalší dôkaz, že príroda dokáže vyzerať úplne inak podľa toho, aké svetlo na ňu dopadá.

Medvedia stopka

Tesne pod vrcholom ma čakala zvláštna tabuľa. Bol na nej nápis „GIRA“, silueta medveďa a veľký červený drevený kríž. Netuším, čo presne slovo „GIRA“ znamená, no význam červeného kríža bol zrejmý aj bez prekladu. Nepokračovať.

Samozrejme, už pred cestou som vedel, že Národný park Fulufjellet patrí medzi významné medvedie oblasti Nórska. Na druhej strane sa priznám, že pri svojich potulkách nad podobnými vecami príliš nerozmýšľam. Rešpekt mám, no nepripúšťam si to, čo sa ešte nestalo. Veď možno ešte hibernujú 😊.

Alebo nie? Priznávam, že pri pohľade na tú tabuľu som si túto otázku položil viac než raz.

Vrchol bez komercie

Keď som sa dostal hore, prekvapilo ma, že Fulufjellet Alpinsenter na mňa vôbec nepôsobil komerčne.

Možno preto, že leto už stálo za dverami a lyžiarska sezóna bola dávno preč. Možno preto, že som tu bol úplne sám. No skôr si myslím, že toto miesto si jednoducho zachovalo svoj pokoj a prirodzenosť.

Žiaden hluk.
Žiadne reštaurácie.
Žiadne davy.
Len hory, vietor, lanovka a výhľady.

Celé stredisko patrilo len vetru, horám a mne. Pri pohľade na okolité svahy som si predstavoval, ako to tu musí vyzerať uprostred zimy. Stromy obalené snehom a ľadom. Biele vrcholy hôr strácajúce sa v diaľke. Ticho prerušované len zvukom vlekov. Rozprávkové miesto.

Malý domček s veľkým červeným tlačidlom

Na vrchole stál len malý drevený domček obsluhy vleku. Práve tá jednoduchosť sa mi páčila. Prekvapilo ma, že bol otvorený. Mohol som na chvíľu nazrieť dovnútra a predstaviť si, aké je to tráviť tu pracovné dni počas zimnej sezóny. Sedieť vysoko nad krajinou a sledovať dianie na svahoch.

A samozrejme, veľké červené tlačidlo s nápisom Nødstop (núdzové zastavenie) nemohlo chýbať. Lanovka mlčala, vrchol bol prázdny a široko-ďaleko nebolo živej duše. Takže skúšať jeho funkčnosť nemalo žiaden význam.

Niekde za týmito kopcami je Švédsko

Jedným z dôvodov, prečo som sem vystúpil, bola aj blízkosť švédskych hraníc. Samotné Švédsko síce z vrcholu priamo vidieť nebolo, no pri pohľade na vzdialené horské chrbty človek vedel, že sa nachádza len kúsok za nimi. Stačilo sa zadívať do diaľky a predstaviť si nekonečné lesy pokračujúce za obzorom. Na severe totiž hranice často existujú len na mapách. Príroda si ich nevšíma.

Aj turisti sú len ľudia

Nie som sám, kto na turistických výpravách rieši rôzne logistické výzvy. Niektoré väčšie, niektoré menšie. A niektoré veľmi prirodzené.

Povedzme len toľko, že vrchol Fulufjellet Alpinsenter si bude moju návštevu ešte nejaký čas pamätať. Viac detailov si radšej nechám pre seba 😊.

Posledné ostrovy zimy

Na cestu späť som si vybral jednu zo zjazdoviek. Tie tu nenosia nudné čísla, ale mená skutočných miestnych medveďov. Možno som práve kráčal po zjazdovke legendárneho medvedieho pútnika Jana Kampiho, alebo po svahu mrzutého starého samca, ktorého domáci volali Vrang Ola.

Kamenistý povrch sa pod nohami striedal s trávou a nízkou horskou vegetáciou. Pôvodne som plánoval zísť až k dolnej stanici vleku, no pozornosť mi odrazu pritiahli tri veľké plochy snehu na vedľajšom svahu.

Pozostatky minulej zimy. Samozrejme, musel som k nim zamieriť.

Opäť držať v ruke sneh v období, keď sa leto už nezadržateľne blížilo, bolo príjemným zážitkom. Na chvíľu som si pripomenul, že v týchto končinách sa ročné obdobia nevzdávajú svojho územia tak ľahko.

A keby tam boli správni ľudia, jarná guľovačka by bola prakticky povinná.

Návrat s príjemnou únavou

Postupne som sa vracal späť k ubytovaniu. Nohy už cítili prejdené kilometre, no bola to tá príjemná únava, ktorú človek po dni strávenom v prírode víta. Každý krok sprevádzali výhľady na okolitú krajinu a spomienku na posledné zvyšky snehu, ktorý som ešte pred chvíľou držal v rukách.

Bol to obyčajný výlet na vrchol lyžiarskeho strediska. No v konečnom dôsledku mal v sebe všetko. Zvedavosť. Pohyb. Samotu. Krásne výhľady. Niekedy naozaj netreba viac.