Zbieram chvíle, nie veci

Dnes je to presne rok, odkedy som sa rozhodol vytvoriť tento osobný spomienkový blog. 4. júla 2025 som napísal svoj prvý článok – Kapučíno po španielsky. Vtedy som ešte vôbec netušil, kam ma táto cesta zavedie. Mal som iba jednu jednoduchú túžbu – zapisovať si kúsky svojho života skôr, ako ich odnesie čas.

Dnes, po 365 dňoch, viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí.

Písanie je niekedy únavné. Často sa mi po dlhom dni nechce sadnúť za počítač a znova prežívať všetko, čo som videl a cítil. Každý článok si vyžaduje čas. Vybrať fotografie, poskladať myšlienky, nájsť správne slová.

Ani na jedinú chvíľu som to však neoľutoval.

Čím viac píšem, tým viac si uvedomujem, akú obrovskú hodnotu majú spomienky. Verím, že keď sa o päť, desať alebo dvadsať rokov vrátim k týmto riadkom, nebudem čítať len text. Znovu uvidím krajinu, ktorou som prechádzal. Zacítim vôňu kávy, spomeniem si na rozhovory, na ticho, na vietor, na radosť aj na chvíle zamyslenia. Budem znovu prežívať okamihy, ktoré by sa inak pomaly rozplynuli.

A práve preto tento blog existuje.

Svet z inej perspektívy

Som nesmierne vďačný aj za prácu, ktorú dnes robím. Dáva mi možnosť vidieť svet úplne inými očami. Navštevujem miesta, na ktoré by som sa možno nikdy nedostal. Spoznávam krajiny, mestá aj obyčajné dedinky. Každá cesta mi ukazuje niečo nové.

Cítim slobodu.

Začal som si všímať veci, ktoré som predtým prehliadal. Detaily v krajine. Ľudí. Atmosféru miest. Súvislosti medzi históriou, prírodou a životom okolo nás. Akoby sa svet postupne skladal do jedného veľkého obrazu.

Dar, ktorý ma zaskočil

Prednedávnom som dostal darček. Nie drahý predmet. Nie niečo, čo by malo vysokú materiálnu hodnotu. No pre mňa je výnimočný, jedinečný, neopakovateľný.

Dostal som kresbu. Vraj vystihuje mňa. Keď som sa na ňu prvýkrát pozrel, zostal som chvíľu ticho. Nevidel som svoju tvár. Videl som svoj vnútorný svet. Neviem, či je naozaj taký bohatý, ako vyzerá na papieri. Viem však jedno. Veľa vecí prežívam veľmi intenzívne. Či sú krásne, alebo bolestivé. A možno práve preto tá ilustrácia pôsobí tak živo.

Nikdy som netúžil po množstve vecí. Materiálne hodnoty ma nikdy príliš nepriťahovali. Oveľa viac ma fascinujú zážitky, stretnutia, cesty a okamihy, ktoré človeka menia.

Možno práve to sa na tej kresbe podarilo zachytiť.

Každý detail rozpráva príbeh

Keď sa na ilustráciu pozerám, zakaždým objavím niečo nové. Ryby, more, kvety, lastúry, vtáky či hory vo mne okamžite vyvolávajú pocit spojenia s prírodou. Pripomínajú mi všetky miesta, ktoré som navštívil, všetky výhľady, pri ktorých som sa zastavil len preto, aby som si ich na chvíľu uložil do pamäti.

• Kompas mi pripomína, že skutočná cesta sa nemeria kilometrami, ale tým, či som počas nej nestratil seba, svoje hodnoty a ľudí, ktorí kráčajú po mojom boku.
• Domček mi pripomína, že domov nie je vždy miesto. Niekedy je to pocit, ktorý si nosíme v sebe.
• Šálka kávy mi pripomína malé radosti obyčajných dní.
• Kniha symbolizuje nekonečnú zvedavosť.
• Okuliare sú možno schopnosť pozerať sa na svet trochu inak.
• Kľúč vo mne vyvoláva predstavu neustáleho objavovania nových ciest.

A uprostred všetkých čiar, myšlienok, snov, ciest a farieb svieti veta: „Zbieram chvíle, nie veci.“ Keď som ju uvidel, uvedomil som si niečo zvláštne. Nikdy predtým som si to takto nepomenoval. A predsa je to presne dôvod, prečo vznikol tento blog.

Nechcem zbierať predmety, na ktoré raz sadne prach. Chcem zbierať chvíle.
Chcem cestovať. Objavovať nové miesta. Piť dobrú kávu. Čítať knihy. Cítiť slobodu.
A deliť sa o to všetko s ľuďmi, ktorí sú mi najbližší, ktorí sú súčasťou môjho sveta.
Otvárať nové dvere kľúčom zvedavosti.
Nosiť si vo svojej hlave vlastný farebný vesmír.

A možno práve to je spôsob, ako si zapamätať život – nie ako súbor vecí, ale ako súbor chvíľ, ktoré mali s kým existovať.

Zrkadlo duše

Mnohí ľudia mi hovoria, že som komplikovaný. Úprimne? Ja sa tak vôbec necítim. Považujem sa za celkom jednoduchého človeka. Priamočiareho. Ak je však moja „komplikovanosť“ presne taká, ako ju zachytila táto ilustrácia, potom som asi ten najšťastnejší človek na svete.

Pretože tento obraz pre mňa nie je len papier s farbami. Je to zrkadlo mojej duše. Je to dôkaz, že existuje človek, ktorý ma dokázal vnímať hlbšie než cez slová. Zachytil nie moju podobu, ale spôsob, akým premýšľam, čo ma napĺňa a čo ma robí šťastným.

Takéto dary sa nedajú kúpiť. Tie sa dajú iba precítiť.

Vďačnosť

Keď dnes oslavujem prvý rok svojho blogu a zároveň sa pozerám na túto kresbu, uvedomujem si, že obe veci hovoria o tom istom.

O živote, ktorý nechcem len prežiť.
O chvíľach, ktoré nechcem zabudnúť.
O zvedavosti, ktorá ma ženie ďalej.
A o vďačnosti.

Ďakujem za tento nádherný dar. Ďakujem za to, že môj vnútorný svet dostal svoju vizuálnu podobu.
A ďakujem všetkým, ktorí počas uplynulého roka čítali moje príbehy, vracali sa k nim a cestovali so mnou aspoň prostredníctvom slov.

Ak sa niečo nezmenilo, tak je to práve toto: svet sa dá spoznávať rôznymi spôsobmi, ale najhlbšie ho aj tak vnímame cez okamihy, ktoré v nás zostanú.

A ja viem, že budem písať ďalej. Nie preto, aby som zapĺňal stránky. Ale preto, aby som si uchoval to, čo by inak postupne zmizlo. Pretože stále platí jedna jednoduchá veta, ktorá ma bude sprevádzať aj na ďalších cestách: Zbieram chvíle, nie veci.