Aj tentoraz bolo všetko úplne obyčajné. Hľadal som nabíjaciu stanicu a navigácia ma priviedla až do prístavu v dánskom mestečku Kerteminde. Bol som unavený. Myslel som si, že počas nabíjania zostanem sedieť v aute a na chvíľu si oddýchnem. Nakoniec mi to nedalo. Veď keď je more len pár krokov odo mňa…
A tak som sa vybral na krátku prechádzku.
Prístav žiaril v popoludňajšom slnku. Trupy lodí sa odrážali na pokojnej hladine a voda na oplátku jemne kreslila svoje odlesky na ich boky. Medzi malými mólami sa ligotala priezračná modrá voda, pod hladinou bolo vidieť kamene obrastené farebnými riasami. Pre človeka, ktorý žije ďaleko od mora, majú takéto miesta vždy zvláštne čaro.
Potom som si všimol množstvo ľudí na lúke neďaleko prístavu. Zvedavosť zvíťazila. Čakal ma ďalší nečakaný objav.
Keď autá mali tvár
Na lúke sa práve schádzali majitelia veteránov. Jedno auto prichádzalo za druhým, majitelia sa rozprávali, s hrdosťou ukazovali detaily svojich áut alebo len sedeli na kempových stoličkách a užívali si spoločnosť ľudí s rovnakou vášňou.
Prechádzal som pomedzi ne a obdivoval ich.
Nebola to nostalgia. Skôr obdiv k časom, keď autá neboli len dopravným prostriedkom. Každé malo vlastnú tvár. Každé bolo iné.
Ich línie neboli iba výsledkom výpočtov. Boli výsledkom citu pre krásu. V interiéroch voňala koža a drevo, chróm odrážal slnečné lúče a na každom detaile bolo cítiť rukopis človeka, ktorý ho navrhol a vyrobil.
Tieto autá majú vrásky. Majú charakter. A predovšetkým – majú dušu.
Keď som sa neskôr vrátil na parkovisko k svojmu nabíjajúcemu sa autu, uvedomil som si zvláštny kontrast. Dnešné autá sú neuveriteľne bezpečné, tiché a pohodlné. Dokážu takmer všetko. Napriek tomu vedľa seba často pôsobia až hrozivo identicky. Akoby sa z nich postupne vytratila odvaha byť výnimočnými.
Moderné auto vás spoľahlivo odvezie z bodu A do bodu B. Veterán vás popri tom ešte vezme na krátku cestu v čase. A možno práve preto jedny používame. A tie druhé obdivujeme.
