Deň slovenského kroja

Po niekoľkých mesiacoch strávených prevažne na severe Európy som sa konečne na pár dní vrátil domov. Na Slovensko.

Človek si možno až po čase uvedomí, čo pre neho znamená obyčajné slovo domov. Veľmi som sa tešil na svojich blízkych. Na rodinu. A najmä na mamu. V posledných dňoch pred mojím návratom som už aj v jej hlase cítil, že sa ma nevie dočkať.

Tých pár dní doma som si preto chcel jednoducho užiť. Byť chvíľu s tými, ktorých mám rád.

U sestry v Banskej Bystrici

Samozrejme, nemohol som vynechať ani návštevu sestry v Banskej Bystrici. Rád k nim chodím. Vždy sa tam cítim tak ako doma. Švagor je skvelý človek a keď sme spolu, vždy preberieme všetko možné. Od úplných hlúpostí až po veci, ktoré by nám vystačili na niekoľko večerov.

Tentokrát som prišiel aj s najmladšou dcérou. Posledných pár dní som si ju užíval a zároveň som si opäť pripomenul, že puberta je zvláštne obdobie. 😊 Človek nikdy celkom nevie, čo príde. Radšej sa preto do jej nálad príliš nestarám a rešpektujem ich. Veď keď si spomeniem na seba v jej veku, možno som nebol veľmi iný. A možno som bol ešte horší. Ktovie.

Večer plný krojov

V Banskej Bystrici sa v tom čase konal tradičný Slovenský deň kroja. Je to celodenné podujatie, no tentokrát sme sa rozhodli, že si ho pozrieme až podvečer. Vybrali sme sa na námestie na záverečný sprievod. A dobre sme urobili.

Kroj pre mňa nie je iba kus oblečenia alebo historická pripomienka našich predkov. Je to spojenie s nimi. S ľuďmi, ktorí tu žili dávno pred nami, s ich životmi, prácou, radosťami aj starosťami.

A možno práve preto je na krojoch niečo zvláštne. Človek sa na ne pozerá a vie, že sa v nich ukrýva množstvo príbehov, emócií a spomienok. Každý región, každá obec, možno každá rodina si do nich vložila niečo svoje.

A potom prichádza sprievod. Námestie v okamihu zaplaví pestrofarebné more. Ožíva v ňom krása desiatok rôznych krojov a precíznych výšiviek. Červená, modrá, zelená, žltá, biela… Celá tá nádhera mi pripomína rozkvitnutú slovenskú lúku. Okolo prechádzajú chlapi a chlapci v plátenných košeliach, súkenných nohaviciach, vestách a klobúkoch, pričom im na slnku svietia masívne vybíjané opasky. Vedľa nich kráčajú ženy a dievčatá v nariasených sukniach, vyšívaných rukávcoch, s čepcami, mašľami a zásterami, ba i v zdobených kožúškoch. Korunou tej krásy sú dlhé, precízne zapletené vrkoče.

Keď sa diváci stanú súčasťou sprievodu

Na celom sprievode sa mi páčila ešte jedna vec. Postupne som mal pocit, že sa stráca hranica medzi tými, ktorí kráčajú v sprievode, a tými, ktorí ho sledujú. Niektoré súbory sa zastavili, zaspievali alebo zatancovali a ľudia okolo sa spontánne pridávali. Spievali s nimi, tlieskali, usmievali sa. Na chvíľu už neboli účinkujúci a diváci. Boli jednoducho spolu.

A práve v tom bola podľa mňa sila celého podujatia. Nebola to iba ukážka krojov alebo folklórnych súborov. Bola to spoločná oslava niečoho, čo máme všetci niekde hlboko v sebe. Našej kultúry. Našich koreňov.

Všimol som si, že v sprievode nekráčali len domáce súbory.  Možno išlo o krajanov alebo slovenské súbory zo zahraničia – neviem. Každopádne bolo pekné vidieť, že Deň slovenského kroja nepozná hranice a dokáže spájať ľudí bez ohľadu na to, kde dnes žijú.

Jedna vec mi však prekážala

Všimol som si, že počas sprievodu sa na hlavnom pódiu natáča akási dokrútka, zrejme pre televíziu. Režisér usmerňoval účinkujúcich cez mikrofón, takže jeho pokyny sa niesli námestím a prehlušovali samotný sprievod. Priznám sa, že mne to trochu kazilo celkový dojem. Samozrejme, je to len môj subjektívny pohľad – televízna produkcia má svoje pravidlá a asi to bolo nevyhnutné. No ja som tam bol najmä kvôli čistej, autentickej atmosfére, a tak ma mrzelo, keď do nej zasahovala technika a povely z pódia.

A čo naše deti?

Pri sledovaní sprievodu som si zároveň uvedomil ešte jednu vec. Slovenský folklór je súčasťou našej histórie. A ja by som bol rád, keby si k nemu našli cestu aj ďalšie generácie. Aj keď niekedy mám o tom trochu pochybnosti.

Napríklad moja najmladšia dcéra počas sprievodu prakticky vôbec nesledovala, čo sa deje. Čupela na chodníku a pozerala do telefónu. No čo už. 😊 Teraz už s tým nič neurobím. A možno za to môže jednoducho puberta.

Pritom keď bola malá, kupovali sme jej na podobných podujatiach krojované sukne, folklórne črievice aj blúzky. A ona vtedy chodila v kroji celá pyšná. Človek sa na to pozerá a trochu sa smutne usmieva. Deti sa menia. Možno sa raz zmení aj jej pohľad na tieto veci. A možno nie. To už nechám na nej.

Svet našich detí však našťastie nie je čiernobiely. Keď som totiž zdvihol zrak od dcéry naspäť k sprievodu, uvedomil som si, koľko mladých ľudí v ňom vlastne kráča. Desiatky chlapcov a dievčat hrdo niesli svoje kroje, spievali z plných pľúc a v očiach im iskrila rovnaká vášeň pre tradície, akú mali generácie pred nimi. Možno moderná doba prináša technológie a mobily, no pohľad na túto omladinu ma potešil. Možno teda naše dedičstvo predsa len nevymiera. Len žije ďalej trochu inak.

Spomienka, ktorá zahriala pri srdci

Počas sprievodu ma zaplavila ešte jedna, oveľa osobnejšia vlna emócií. Spomenul som si na svojho otca, ktorý už na nás dáva pozor zhora. Bol to hrdý Slovák, človek, ktorý miloval našu zem a jej korene – napokon, svedčia o tom aj jeho obrazy s ľudovou tematikou, ktoré tak rád maľoval. Keby mohol byť na Dni kroja so mnou, viem, že by bol nadšený a v očiach by sa mu leskli slzy dojatia. Sprievod tým zrazu dostal pre mňa aj iný rozmer – stal sa tichou spomienkou na otca.

Aby nezostalo iba pri spomienke

Som rád, že som sa v ten večer na námestie vybral. Tá chvíľa, keď som stál medzi ľuďmi, pozeral sa na farebný sprievod, počúval spev a na chvíľu opäť cítil, že niektoré veci z našej minulosti stále žijú. Možno práve o tom sú takéto podujatia. A možno aj o tom, aby sme si občas pripomenuli, odkiaľ pochádzame.

A tak som si z Banskej Bystrice okrem času stráveného so sestrou a jej rodinou odniesol aj niekoľko fotografií a videí. Malé kúsky jedného augustového večera. Večera, keď som bol po dlhom čase opäť doma.