Už niekoľko dní sa nachádzam v Nórsku. Spolu s kolegom sme sa pred pár dňami presunuli zo švédskej dedinky Dörarp do Nórska – najskôr do mestečka Sarpsborg a neskôr ešte bližšie k Oslu, do dedinky Nesoddtangen. Postupne tak začínam spoznávať ďalšiu severskú krajinu a sám som zvedavý, ako sa mi tu bude páčiť.
Prvé dojmy sú zatiaľ trochu rozpačité. Ani sám neviem presne prečo. Možno je to tým, že sme sa ocitli v oblasti s oveľa väčším ruchom, než na aký som si zvykol vo Švédsku. Chýba mi pokojná severská príroda a ten zvláštny pocit ticha, ktorý som vo Švédsku cítil takmer všade okolo seba.
Vodopád s malou dušičkou
Dnes som sa rozhodol vybrať do mesta Hønefoss, kde sa priamo v centre nachádza vodopád Hønefossen. Čítal som o ňom ešte pred cestou na internete a bol som zvedavý, ako bude vyzerať naživo. Pravdupovediac, išiel som tam trochu s malou dušičkou. Čítal som totiž, že na jar býva prietok vody minimálny a koryto vodopádu môže pôsobiť skôr ako sústava suchých skál než skutočný vodopád.
A presne to sa aj potvrdilo.
Voda je tu využívaná na výrobu elektriny v miestnej hydroelektrárni, a tak je väčšina toku odklonená mimo hlavného koryta. Počas leta vraj kvôli turistom púšťajú viac vody, aby vodopád pôsobil majestátnejšie, no v tomto období zostáva veľká časť skál takmer nasucho.
Sebaklam, že sa voda predsa len spustí
Nad samotným vodopádom sa zhromažďovalo veľké množstvo zadržanej vody. Pri pohľade zhora to vyzeralo, že sa masa vody možno predsa len každú chvíľu prevalí cez okraj. Bol to zvláštny optický klam – a možno aj môj vlastný sebaklam, že predsa len uvidím Hønefossen v jeho skutočnej kráse.
No voda zostávala pokojná.
Priamo v suchom koryte sa nachádza aj zvláštna konštrukcia alebo socha, cez ktorej vrchol pretekal úzky prúd vody. Vytváral tak aspoň optický dojem tečúceho vodopádu. Celé to pôsobilo trochu ako obrovská fontána uprostred prázdneho skalného priestoru. Neskôr som zistil, že táto socha s názvom Oppgangssaga tam nestojí náhodou – pripomína historické vodné píly, ktoré tu kedysi rezali drevo.
A hoci to nebolo to, čo som pôvodne očakával, malo to svoj osobitý svojrázny nádych.
Červené tehly a spomienka na Švédsko
Hneď vedľa vodopádu stoja historické budovy z červených tehál s nápisom EDW. LLOYD na fasáde. Na prvý pohľad pôsobili ako starý priemyselný podnik, ktorý kedysi naplno využíval silu tečúcej vody – či už na pohon strojov, alebo na výrobu elektriny.
V tej chvíli mi okamžite napadla spomienka na objavenie starej švédskej železiarne Marieholms bruk, ktorú som navštívil pred niekoľkými týždňami. Aj tam bolo cítiť zvláštne spojenie priemyslu, histórie a vody, bez ktorej by podobné miesta pravdepodobne nikdy nevznikli.
Je zaujímavé, ako človek na cestách často objavuje nové miesta, ktoré mu ihneď oživia spomienky na tie predchádzajúce.
Krátka zastávka, ktorá mala zmysel
Aj keď Hønefossen netiekol v sile, akú som si vo svojej predstave vysníval, myslím si, že táto krátka zastávka rozhodne stála za to – niekedy stačí takmer suché koryto, staré tehlové budovy a pocit očakávania, že sa voda možno predsa len každú chvíľu spustí cez okraj.
