Počas niekoľkých dní som býval spolu s kolegom v starom murovanom dome neďaleko dánskeho mestečka Bogense. Nebol to žiaden architektonický skvost. Nemal výhľad na more ani nič, čím by sa snažil zaujať.

Dom stál akoby bokom od sveta. Od ostatných obydlí ho oddeľovali lesy, lúky a rozsiahle polia s dozrievajúcim obilím. Okolo stálo ešte niekoľko bývalých hospodárskych budov a všetko pôsobilo jednoducho a nenápadne.

Lenže niekedy práve obyčajné miesta dokážu otvoriť spomienky, ktoré sú pre mňa veľmi vzácne. Vracal som sa v nich do detstva. Nie doslova. Skôr cez chute, vône, dotyky a obrazy, ktoré som už roky nezažil.

Bosé nohy a pokoj

Okolo domu sa rozprestieral veľký, starostlivo udržiavaný sad. Ráno pred odchodom do práce alebo večer po návrate som sa často len tak vyzul a prechádzal sa pomedzi stromy naboso. Tráva bývala vlhká, niekedy až nepríjemne studená. Lenže práve tá studená vlhkosť bola tým najlepším, čo moje unavené nohy mohli dostať. Tichá masáž od prírody.

Chuť zelených jabĺk

Jablone aj hrušky už niesli svoje prvé plody. Boli ešte malé, zelené a poriadne kyslé. Samozrejme, že som ochutnal. A tá jediná chuť vo mne prebudila spomienky, o ktorých som si myslel, že už dávno zaspali.

Zrazu som bol opäť malý chlapec, ktorý s kamarátmi “kradol” zelené jablká zo záhrad alebo lozil po stromoch pri cestách a jedol ich dávno predtým, než dozreli. Tá kyslá chuť bola presne taká istá. A spolu s ňou sa vrátil aj pocit bezstarostného detstva.

Usmieval som sa. Od toho dňa som zakaždým, keď som prešiel okolo jablone, jedno jablko zjedol. Nie preto, že by bolo dobré. Ale preto, že mi pripomínalo moje detstvo.

Strom, ktorý nebol tým, čím sa zdal

V sade rástli aj čerešne. Tie už boli oveľa štedrejšie a sladšie.

Jedna z nich ma však prinútila zastaviť. Zdalo sa mi, že jeden čerešňový konár vyrastá z úplne iného stromu. Premýšľal som, či ide o nejaké štepenie. Či dve rozdielne dreviny spojila ľudská ruka, aby spolu vytvorili nový život.

Bol to pekný obraz. Dve cudzie duše, jeden spoločný kmeň. Až keď som to preskúmal hlbšie, ilúzia sa rozplynula. Nebol to druhý strom. Bol to divoký brečtan, ktorý čerešňu tak dôkladne objal, že úplne zakryl jej kmeň. Len jediný konár unikol zo zeleného väzenia. Akoby svetu potichu hovoril: Stále som tu. Stále viem, kým som.

Každý deň jedna malina

V kúte záhrady rástol aj malý malinový ker. Zdalo sa mi, že každý deň dozrela aspoň jedna nová malina. A tak sa z mojich prechádzok sadom stala malá každodenná tradícia. Ochutnať jablko. Zjesť pár čerešní. Nájsť jednu dozretú malinu. Niekedy človeku na radosť naozaj stačí veľmi málo.

More bez vody

Z jednej strany záhrady sa rozprestieralo nekonečné pole s obilím. Keď sa zdvihol vietor, celé sa jemne rozvlnilo. Bolo to, akoby sa predo mnou pohybovalo tiché more. Ešte nie celkom zlaté, ale zo dňa na deň žlto-žiarivejšie. Mal som pocit, že sa mení doslova pred očami, akoby som každým dňom sledoval jeho dozrievanie.

Dokázal som tam stáť minúty a len sa dívať. Neviem prečo, ale vždy sa mi pritom vybavila záverečná scéna filmu Gladiátor. Tá, v ktorej Maximus pomaly kráča po poli a končekmi prstov sa dotýka klasov. Presne to som urobil aj ja. Natiahol som ruku. A nechal som si steblá jemne prechádzať pomedzi prsty.

A vtedy mi hlavou prebehla zvláštna myšlienka. Či som ešte aj ja len na polceste. Či ešte dozrievam. Alebo som už dozretý. Prípadne… prezretý 😊. Možno je to profesionálna deformácia bývalého programátora. Hlava začne okamžite analyzovať všetky možnosti. Napokon som to nechal tak. Aj tak ma každý človek vidí trochu inak. A možno ani ja sám sa nevidím vždy rovnako.

Vlčie maky

Okraj poľa lemovali lúčne kvety. Ich mená nepoznám.

Poznal som len červené vlčie maky. Pri pohľade na ne som si spomenul na ocina. Veľmi rád ich maľoval. A spolu s nimi sa mi vrátili aj letné prázdniny u babky a krstnej mamy na dedine.

Spomínam si, že sestra z týchto kvetov vyrábala malé bábiky. Dnes si už vôbec neviem spomenúť ako, už si to len matne pamätám. Dokonca si nie som istý, či to bol naozaj vlčí mak. Možno áno. Možno nie. Na tom vlastne vôbec nezáleží.

Dôležité je, že aj obyčajný poľný kvet dokáže otvoriť dvere do spomienok, ktoré človek považoval za dávno zabudnuté.

Nie všetko sa dá odfotiť

Odchádzal som z toho domu s fotografiami stromov, jabĺk, hrušiek, čerešní, malín, makov aj vlniaceho sa poľa. Ale oveľa viac som si odniesol niečo, čo sa odfotiť nedá. Pocit, že niekedy stačí niekoľko dní medzi stromami, bosé nohy v rannej tráve a jedno kyslé zelené jablko, aby si človek znovu spomenul, kým bol. A možno… aj kým ešte stále je.