Nechcem vám odovzdať návod na život. Ten neexistuje. Chcem vám len nechať mapu miest, na ktorých som sa ja niekedy stratil – alebo sa znova našiel.
Som muž. A možno práve preto tieto listy vznikajú najmä pre môjho syna. Nie preto, že by som už vedel, ako sa má žiť. Práve naopak. Stále sa učím, čo znamená byť dobrým mužom, partnerom, otcom aj človekom. Môžem písať len o tom, čo som na tejto ceste zatiaľ pochopil.
Napriek tomu verím, že mnohé z týchto príbehov a myšlienok si nájdu cestu aj k mojim dcéram. Pretože pod rozdielmi medzi mužmi a ženami sa často skrývajú tie isté ľudské túžby, pochybnosti a nádeje.
Ak by to bolo možné, poslal by som tieto myšlienky aj sebe, keď som mal tridsať rokov. Neviem, či by som im vtedy uveril. Asi nie. No dnes viem, že niektoré veci sa učíme až príliš neskoro. Ak raz tieto riadky pomôžu aj vám, moje deti, potom malo zmysel ich napísať.
Nebudem tieto listy písať naraz. Chcem im dať čas, rovnako ako ho potrebovali lekcie, o ktorých hovoria. Každý príbeh, každé miesto na mojej mape si chcem znova prežiť, precítiť a až potom ho premeniť na slová – aby mali presne takú váhu, akú si zaslúžia.
Listy budem ukladať sem, na môj osobný spomienkový blog. Je to miesto, kde moje myšlienky zostanú uchované, pripravené na chvíľu, keď ich budete chcieť alebo potrebovať čítať. Možno nie dnes. Možno až o mnoho rokov. No budú tu čakať. A ak sa raz ocitnete na križovatke, kde nebudete vedieť, kadiaľ ďalej, možno na tejto mape nájdete aspoň jeden smerovník.
