Televízor už prakticky nepozerám a som za to rád. Sociálnym sieťam sa však úplne nevyhnem. Občas si tam idem pozrieť veci, ktoré ma zaujímajú, no popritom sa nevyhnutne objavia aj rôzne videá, reklamy či príspevky ľudí, na ktoré som vôbec nebol zvedavý.

Niekedy si prečítam aj komentáre pod nimi. A práve tam sa často začína zvláštny svet diskusií – hádky, emócie, presvedčené tvrdenia a minimum snahy o pochopenie druhej strany. Občas mám pocit, že už nejde o hľadanie pravdy, ale skôr o presadenie vlastného názoru za každú cenu.

Žijeme v dobe, keď sú informácie dostupné okamžite a všade. Väčšina ľudí len skroluje prstom po telefóne a za pár minút získa pocit, že danej téme rozumie. Táto pohodlnosť vytvára ilúziu odbornosti. Ľudia majú pocit, že vedia všetko a že ich názor je jediný správny.

A ja si občas kladiem otázku, prečo ma to vlastne znepokojuje.

Pochybnosť a istota

Už sa mi viackrát stalo, že som stretol človeka, ktorý sa podľa mňa očividne mýlil, no rozprával s takou istotou a presvedčením, až som začal pochybovať sám o sebe. A možno práve toto je na tom všetkom najzvláštnejšie. Nie to, že sa ľudia mýlia. Mýlime sa predsa všetci. Ale to, že mnohí ani len nepripúšťajú možnosť, že by sa mýliť mohli.

Čím to je? Nedostatkom vedomostí? Manipuláciou? Neschopnosťou vidieť veci v širších súvislostiach? Možno je za tým len absencia pokory. Neviem.

Nie je to o tom, kto má pravdu. Skôr o tom, ako ľahko sa dá zameniť presvedčenie za poznanie.

Ja sám sa nepovažujem ani za múdreho, ani za hlúpeho človeka. Som úplne obyčajný, uvedomujem si, koľko vecí neviem. A práve preto prirodzene pochybujem. Automaticky pripúšťam, že sa môžem mýliť. Niekedy premýšľam, či sa tým zbytočne nepodceňujem. Alebo som len opatrný. Možno je však práve opatrnosť dnes slabosťou, pretože svet často viac počúva tých, ktorí hovoria hlasno a sebavedomo – aj keď hovoria nezmysly.

Viac poznania, menej istoty

V mojom veku už necítim potrebu neustále naháňať vedomosti. Skôr si prirodzene vyberám veci, ktoré obohacujú moju dušu viac než moju myseľ. Aj keď viem, že sú to v podstate spojené nádoby a sú dôležité bezpochyby obe.

Čím viac niečo spoznávam, tým viac si uvedomujem, koľko vecí mi uniká. A možno práve preto mám dnes viac otázok než istôt.

Stretávam ľudí, ktorí pôsobia veľmi sebavedomo vo svojich názoroch. Niekedy aj v oblastiach, kde viem, že by si ani odborník netrúfol hovoriť s istotou. Občas ma to prinúti zamyslieť sa, či je problém vo mne, že príliš pochybujem, alebo v tom, že niektorí ľudia o pochybnostiach vôbec neuvažujú.

V mnohých oblastiach mám medzery – technických aj filozofických. A to ma vedie k tomu, že sa snažím vyjadrovať len k tomu, čomu aspoň trochu rozumiem. Možno aj preto moje sebavedomie nevyzerá tak pevne, ako u iných.

Všímam si, že vzniká rozdiel – nie medzi múdrosťou a hlúposťou, ale medzi istotou a pochybnosťou.

Sila mlčania

Mlčanie má svoj význam a silu. Keď sa človek neponáhľa so svojím názorom, začne si viac všímať, kto argumentuje skúsenosťou a kto skôr emóciou. Kto hľadá odpoveď a kto skôr potvrdenie vlastného názoru.

Nie vždy sa mi mlčať darí. Aj ja mám niekedy potrebu povedať svoj názor. Občas skočím niekomu do reči a snažím sa presadiť svoje videnie sveta. Ale čoraz častejšie si uvedomujem, že mlčanie nie je prázdne. Je to len priestor na lepšie pochopenie.

Je to priestor pripustiť, že veci nemusia byť také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdajú. Pripustiť, že nerozumiem veciam tak dobre, ako som si pôvodne myslel.

Myslím si, že každý človek má tendenciu obklopovať sa ľuďmi, ktorí s ním súhlasia. Je to pohodlné. Navzájom si pritakávame a utvrdzujeme sa vo vlastnej pravde. No niekde hlboko vo vnútri cítim, že práve ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia a ktorí ma kritizujú, ma svojím spôsobom posúvajú ďalej. Núti ma to premýšľať nad sebou, prehodnocovať vlastné názory.

Priznať, že niečo neviem alebo som sa mýlil, považujem za svoju prednosť.

Ticho po otázke „Ako?“

Prednedávnom som sedel s priateľmi a rozprávali sme sa o spoločnosti, o ľuďoch a o tom, kam sa svet posúva. Zhodli sme sa, že veľa vecí dnes nefunguje správne. Že sa vytráca zdravý rozum, pokora aj schopnosť normálne spolu hovoriť.

V jednej chvíli som povedal, že ak to pôjde takto ďalej, niečo sa musí stať. Že spoločnosť sa nemôže donekonečna rútiť smerom, kde hlasnejší znamená byť múdrejší a emócia je hodnotnejšia než pravda.

Potom však prišla jednoduchá otázka:
„Ako to chceš dosiahnuť?“

Na chvíľu som sa snažil nájsť odpoveď. Niečo konkrétne, uchopiteľné. No čím viac som nad tým premýšľal a o tom rozprával, tým viac som si uvedomoval, že to nie je jednoduché.

Nakoniec som ostal ticho a už neargumentoval.

Nie preto, že by som sa vzdal myšlienky, že niečo nie je v poriadku. Nie preto, že by som si za svojím názorom nestál. Ale preto, že nepoznám riešenie. Priznať, že nepoznám jasnú odpoveď, je úprimnejšie než sebavedomé reči ľudí, ktorí majú riešenie na všetko.

Keď som nad tým neskôr premýšľal, uvedomil som si, ako ľahko sa človek môže dostať do bodu, kde cíti nepokoj, ale nevie ho premeniť na konkrétny postup. Ako ľahko mnohí z nás v dôsledku toho môžu upadnúť do stavu rezignácie a apatie. A aj niektorí moji priatelia hovoria: „My to už nezmeníme. Nás sa to už netýka.“

A možno práve preto častejšie je počuť tých, ktorí odpovede ponúkajú s istotou – než tých, ktorí si nie sú istí, ale hľadajú. Dominujú tí najhlasnejší a najsebaistejší.

Víťazí hluk nad pokorou. Hlasná istota nad tichou pochybnosťou.

Svet sa asi nezmení

Neviem, či sa svet zmení k lepšiemu alebo horšiemu. Viem len to, že ho každý z nás vidí cez vlastné skúsenosti, limity a pochybnosti.

Často mám pocit, že dnešná spoločnosť nefunguje podľa spravodlivej logiky odbornosti, skúseností či intelektu. Je to výsledok dnešného mediálneho sveta? Sociálnych sietí, kde je jednoduchá a rýchla myšlienka odmeňovaná viac než hlboké premýšľanie? Zlyháva školstvo? Alebo spoločnosť? Učíme sa počúvať viac emócie ako rozum? Neviem, či na to existuje nejaké skutočné riešenie. Svet sa asi nezmení. No kým v ňom budem žiť, neprestanem sa pýtať a pochybovať. Seba nevynímajúc.