Je nedeľa. Ležím na miestnej pláži v Kulhuse, kde trávim posledných pár dní. Počasie sa konečne vyjasnilo a je oveľa teplejšie ako v čase, keď sme sem spolu s kolegom prišli. Posledné dni som sem vždy aspoň na chvíľu odbehol, aby som sa schladil v mori.
Dnes však fúka pomerne silný vietor a voda je studenšia ako inokedy. Namiesto kúpania len ležím v piesku a pozerám hore.
Na oblohu. Už veľakrát som sa pri pohľade na meniace sa oblaky zamýšľal nad tým, čo v nich vlastne vidím. Sú to len náhodné tvary vytvorené prúdením vzduchu? Alebo v nich podvedome hľadám niečo zo seba? Odrážajú moje momentálne myšlienky, emócie alebo stav mojej duše?
Dnes nastal správny čas zastaviť sa nad tým hlbšie. Možno aj preto, že hoci ma čaká niekoľko neprepísaných zážitkov, ktoré si pýtajú miesto na blogu, dnes potrebujem napísať práve toto. Táto myšlienka vo mne totiž dozrieva už posledných pár týždňov.
Podobné myšlienky ma už raz priviedli k článku „Svetlo ohraničené mrakmi“. Vtedy som však v oblakoch hľadal niečo celkom iné, o čom chcem písať dnes.
Obloha ako zrkadlo
Pohľad na oblohu ma upokojuje. Ale podobný pocit mám aj pri pohľade na vietor v konároch stromov alebo pri počúvaní šumenia mora.
Čím to vlastne je? Možno podvedome hľadám odpoveď niekde vonku na to, čo sa odohráva vo mne. Možno je obloha akýmsi zrkadlom, na ktoré premietam svoje najhlbšie emócie, obavy aj túžby.
Čistá obloha.
Jemné biele oblaky.
Sivá prikrývka mrakov.
Presvitajúce lúče slnka.
Hromy a blesky.
Vždy je to však tá istá obloha.
A možno je to podobné aj s človekom. Aj ja a moja duša zostávame vo svojej podstate rovnakí. Len odtiene, ktoré práve vidím, odrážajú to, čím prechádzam. Niekedy sú to radostné myšlienky, pokoj a vďačnosť. Inokedy neistota, smútok, úzkosť alebo hnev.
Aj búrka má svoj zmysel
Premýšľam nad tým, čo sa stane, keď sa mraky zhustia a prídu dažde. Nakoniec vždy odídu. Obloha sa opäť vyjasní. Možno podobne fungujú aj moje vnútorné búrky. Ak sa snažím emócie potlačiť, mraky vo mne len hustnú. To, čo nechcem cítiť, nezmizne. Len sa ukryje niekde hlbšie.
Ale keď dovolím svojim búrkam prebehnúť, keď si dovolím obrazne „vyplakať“ svoje slzy, často po nich príde pokoj. Nie preto, že by problémy zmizli. Ale preto, že som ich nechal prejsť.
Nie sme naše oblaky
Obloha nič nesúdi. Je neutrálna. Som to ja, kto jej dáva význam podľa toho, v akom stave sa práve nachádza moje vnútro. Ak cítim strach, môžem v oblakoch vidieť hrozbu. Ak cítim nádej, môžem v tom istom oblaku uvidieť lúč svetla, ktorý ho pretína a ukazuje cestu k lepším zajtrajškom.
Na čo myslím, to vidím.
Moje rozpoloženie mení svoj tvar, veľkosť aj farbu podobne ako oblaky na oblohe. No plátno, na ktorom sa všetko odohráva, zostáva rovnaké. Je ním čistá obloha. Všetko, čo prežívam, je len dočasná premena. Raz som ľahkým jemným oblakom, inokedy ťažkým búrkovým mračnom, ktoré v sebe nesie hromy a blesky. Každá jedna podoba však má svoj význam a zmysel.
Oblaky prichádzajú a odchádzajú
Žiadny oblak nevyzerá rovnako dlhšie ako niekoľko okamihov. Neustále sa mení, spája s inými, rozpadá sa a mizne. Možno práve v tom je ukrytá malá životná múdrosť: „Všetko raz pominie.“ Moje ťažké dni, smutné myšlienky aj vnútorné búrky nie sú navždy. Sú to len oblaky, ktoré prechádzajú mojou mysľou.
Ak sa s nimi príliš nestotožním a dovolím im voľne plynúť, skôr či neskôr sa za nimi opäť objaví čisté nebo. Pretože moja duša nie je tými mrakmi. Moja duša je tou nekonečnou oblohou, ktorá má dostatok priestoru na to, aby ich všetky uniesla. A nechala odísť.
