Niektoré cesty nevedú do miest. Vedú na miesta, kde mapa pomaly končí a zostáva už len more. Neviem prečo, ale občas má človek chuť vymiesť pavučiny nielen vo svojom živote. O tých som už písal v článku Kulhuse – medzi fjordmi a pavučinami. Tentoraz som však dostal zvláštnu chuť vymiesť pavučiny aj z mapy.

Keď som sa pozrel na západné pobrežie dánskeho ostrova Sjælland, upútali ma dva úzke výbežky smerujúce hlboko do mora – Ordrup Næs a Røsnæs. Miesta, kam sa človek väčšinou nedostane náhodou. Musí tam ísť cielene. A práve to som urobil.

Ordrup Næs – tam, kde vietor rozpráva hlasnejšie

Na prvý polostrov som prichádzal bez akýchkoľvek očakávaní. Autom sa až na samotný cíp dostať nedalo, stopol ma zákaz vjazdu. Vôbec mi to však neprekážalo. Práve naopak. Cesta pešo bola oveľa krajšia.

Najprv zmiešaný les, pod nohami mäkké ihličie, ktoré sa postupne zmenilo na piesok. V diaľke bolo počuť more a popri chodníku kvitli rastliny, ktoré už dnes neodmysliteľne spájam s dánskym pobrežím.

Po niekoľkých minútach sa les otvoril a predo mnou sa objavilo more. Fúkal pomerne silný vietor. V tráve ležali malé člny, akoby ich tam niekto len na chvíľu odložil. Trpezlivo čakali na svojich majiteľov aj na ďalší deň, keď ich opäť spustia na hladinu.

Na samotnom cípe polostrova sa krajina úplne zmenila. Rozľahlé pastviny patrili ovciam. Ich prítomnosť bolo nielen vidieť, ale miestami aj celkom výrazne cítiť 😊. Na úplný koniec som preto nešiel. Nechcel som ich zbytočne rušiť ani skúšať trpezlivosť niektorého z baranov.

Spoločnosť mi robil škrekot čajok a množstvo kormoránov posedávajúcich na skalách pod útesmi.

Cestou späť som už nekráčal lesom, ale popri samotnom mori. Mokrý piesok bol príjemne chladný a vlny občas obmyli moje tenisky. Pozoroval som rybárov roztrúsených pozdĺž pobrežia. Vietor silnel, no mal som zvláštny pocit, že s každým krokom zo mňa odnáša aj kus únavy. Niektoré prechádzky netrvajú dlho. A predsa dokážu človeka zvláštne upokojiť.

Røsnæs – kamene, ktoré rozprávajú

Druhým cieľom bol polostrov Røsnæs. Auto som nechal na poslednom parkovisku. Hneď vedľa neho viedli drevené schody dolu k pobrežiu.

Na rozdiel od Ordrup Næs tu nevládol piesok, ale kamene. A nie hocijaké. Mal som pocit, že hrajú všetkými možnými farbami. Každý bol iný, každý mal vlastný tvar aj príbeh, ktorý doň celé stáročia zapisovalo more.

Medzi balvanmi ma zaujal jeden zvláštny. Vyzeral ako skamenená stopa nejakého dávneho zvieraťa. Niekoľko minút som nad ním premýšľal. Prešlo tadiaľ kedysi niečo živé? Alebo je to len dokonalá hra vody, vetra a času? Pravdepodobne nikdy nezistím odpoveď.

O kúsok ďalej som si všimol malé kamenné pyramídy. Neviem, či majú nejaký hlbší význam alebo ich ľudia stavajú len preto, že ich to baví. Každopádne som neodolal. Postavil som jednu aj ja. Nebola dokonalá. Nebola ani veľmi stabilná. Nemal som trpezlivosť hľadať ideálne kamene. Ale bola moja.

Pri písaní týchto riadkov premýšľam, či tam ešte stále stojí, alebo ju už dávno rozobral vietor, dážď či more. Možno je to úplne jedno. Aj krátke stopy môžu mať svoj význam.

Maják na konci sveta

Hlavným cieľom však bol historický maják Røsnæs Fyr. Viedla k nemu krátka lesná cesta. Ticho prerušovalo len šumenie mora ukrytého za stromami.

Zrazu sa len niekoľko metrov odo mňa zdvihla z vysokej trávy srna. Vyplašil som ju. Odbehla len kúsok, zastavila sa za stromami a chvíľu si ma zvedavo obzerala. Podarilo sa mi ju odfotografovať. Ja presne viem, kde na tých fotografiách je. Ostatní budú musieť chvíľu hľadať.

O pár minút neskôr sa medzi stromami objavila biela veža majáka. Røsnæs Fyr stojí na samotnom konci polostrova už od polovice 19. storočia. Na jeho priečelí ma zaujal erb s kráľovskou korunou a rímskymi číslicami. Chvíľu som premýšľal, čo vlastne znamenajú. Zdalo sa mi, akoby posledné číslice boli napísané obrátene. Možno označujú rok 1844. Nech je to akokoľvek, dodáva to majáku ďalší kúsok jeho histórie.

V okolí stojí niekoľko domov. Aj tu som si opäť všimol niečo, čo sa mi na Dánsku páči. Domy často nezdobia drahé dekorácie, ale drobné maličkosti, ktoré pôsobia srdečne. Kvetináče, malé predmety alebo ručne pomaľované kamene s jednoduchým nápisom: „Vitajte.“ Je zvláštne, ako dokáže obyčajný kameň povedať viac než veľká tabuľa.

Vedľa majáka sa nachádza aj oplotený vojenský objekt. Pri pohľade naň som si okamžite spomenul na návštevu Sjællands Odde, kde som si opäť uvedomil, že aj pokojné pobrežie môže mať svoju druhú, menej viditeľnú tvár.

Niekedy stačí dôjsť na koniec

Keď som sa večer vracal späť, uvedomil som si, že som vlastne nehľadal nič výnimočné. Len dve pavučiny – dva výbežky – na mape. A predsa som tam našiel vietor, ticho, ovce, kormorány, kamene, ktoré vyzerali ako dávne stopy života, malú pyramídu postavenú vlastnými rukami, srnu ukrytú medzi stromami aj maják, ktorý už viac než stoosemdesiat rokov ukazuje cestu lodiam …