Porto – mesto, ktoré som si musel nechať prejsť hlavou

Po pár dňoch strávených na Slovensku, prevažne v kruhu svojej rodiny a blízkych priateľov, prišiel opäť čas pracovných povinností. Tie sú, ako sa zdá, neúprosné.

Opäť som odletel do Švédska, tentoraz do Göteborgu, kde som si prevzal auto. V sídle firmy som strávil niekoľko dní testovaním a potom ma čakal ďalší presun. Tentoraz do Portugalska. Konkrétne do Porta.

Táto správa ma potešila. V Portugalsku som totiž bol už dávno. Možno pred tridsiatimi rokmi. Z toho obdobia mi však zostali už len matné spomienky. A tak som bol celkom zvedavý, čo so mnou táto krajina urobí po toľkých rokoch.

Tentoraz bez zastávok

Presun zo Švédska do Portugalska mi trval niekoľko dní. Göteborg – Nyborg – Osnabrück – La Louvière – Saran – Sainte-Eulalie – Olmillos de Sasamón – Porto.

Tentoraz som išiel sám. Kolegyňa za mnou priletela až do Porta.

A úprimne? Nemal som počas cesty ani veľkú chuť vymýšľať nejaké extra zastávky. Možno aj preto, že podobnú trasu som absolvoval už najmenej dvakrát. Dôvod? Sám neviem. 🙂

Jednoducho to bol presun.

Každý deň som sa presunul z jedného miesta na druhé a večer som zase niekde zaparkoval, ubytoval sa a pokračoval ďalší deň. Tentoraz som obišiel bez povšimnutia aj miesta, ktoré by za normálnych okolností stáli za zastavenie. Kolísku koňaku, Cognac, som minul takmer bez povšimnutia. Épernay, kolísku šampanského, takisto. A Le Mans, mesto rýchlosti a vášne pre motory, zostalo tentoraz niekde bokom.

Nie preto, že by ma nezaujímali. Len som tentoraz jednoducho išiel. A možno aj toto patrí k cestovaniu. Nie každá cesta musí byť dobrodružstvom. Niekedy je cesta jednoducho cestou z bodu A do bodu B.

Spomienky, ktoré sa ozvali samy

Cestou som prechádzal aj neďaleko Bilbaa. A tam sa už spomienky ozvali samy. V Bilbau som v minulosti strávil niekoľko krásnych týždňov. V hlave sa mi na chvíľu objavil môj prvý zápas La Ligy naživo, ale aj skalnatý ostrov Gaztelugatxe, miesto, kde sa vietor rozpráva s morom.

A potom Larrago. Malebná scenéria, západy slnka a ten zvláštny pocit, že čas sa tam na chvíľu zastavil. A dokonca aj jeden psík len tak ležiaci na betóne. Počas niekoľkých dní som ho vídaval vždy na tom istom mieste.

Takéto spomienky sú zvláštne. Človek ide autom po úplne inej ceste, možno desiatky kilometrov od miesta, kde niečo zažil, a zrazu sa mu v hlave na pár sekúnd premietne dávny obraz. Potom zmizne. Ale človek vie, že tam niekde stále je.

Portugalsko

Po vstupe do Portugalska som začal mať zvláštny pocit. Akoby bol tento svet trochu zabudnutý. Trochu ošumelý. Nie v zlom slova zmysle. Skôr tak, ako keď si človek pozrie starý nábytok, ktorý už dávno nie je nový, ale práve preto má svoju patinu a príbeh.

Po niekoľkých dňoch na ceste som už začínal byť unavený. Zaujímavé je, že keď nemám cieľ cesty, únavu akosi nevnímam. Keď sa len tak túlam, zastavujem, fotím, pozerám a neviem, kde večer skončím, kilometre mi neprekážajú. Ale keď mám jasne dané: z bodu A do bodu B, únava prichádza oveľa skôr. Nie je to o kilometroch. Je to o hlave. 🙂

Prvý šok? Cena kávy

Prvý šok v Portugalsku bol pre mňa veľmi príjemný. Ceny. Zastavil som sa na pumpe na kávu a malé ristretto stálo 80 centov. Oproti šiestim eurám, ktoré som za podobnú kávu zažil napríklad v Dánsku, to bol celkom rozdiel. Európa. Jedna Európska únia. A pritom úplne odlišné svety.

A nebolo to len o káve. Aj počas ďalších dní som mal pocit, že Portugalsko je cenami bližšie Slovensku, než som po mesiacoch strávených v severnej Európe čakal.

Ľudia

A potom prišiel ďalší príjemný šok. Ľudia. Zrazu akoby zmizla určitá odmeranosť, s ktorou som sa počas posledných mesiacov stretával v niektorých krajinách západnej a severnej Európy.

Ľudia sa usmievajú. Komunikujú prirodzene, otvorene a priateľsky. A pritom na to často netreba ani znalosť jazyka. Stačia ruky a nohy, úsmev a trochu snahy. A človek dostane späť okamžitú emóciu. Čistú a ľudskú. Možno je to banalita. Ale po mesiacoch cestovania a stretávania sa s ľuďmi som si tento rozdiel všimol. A zostal vo mne.

Porto na prvý pohľad

Samotné Porto na mňa spočiatku pôsobilo trochu rozpačito. Staré domy, nové domy, opustené domy. Niektoré krásne, iné ošúchané a ďalšie už akoby čakali len na svoj úplný rozpad.

A bolo úplne jedno, či som bol v centre alebo na periférii. Lenže potom som si začal všímať detaily. A práve tie začali môj prvotný dojem meniť. Porto je totiž iné. Veľmi iné.

Mesto z kachličiek

Najviac ma asi dostali fasády. Mnohé domy nemajú klasickú fasádu. Ich steny sú pokryté kachličkami. Rôznymi kachličkami. Niekedy som mal pocit, akoby som sa prechádzal a obzeral si cudzie kúpeľne. 🙂 Väčšinou majú na sebe najrôznejšie ornamenty, geometrické vzory alebo maľované príbehy.

Či to má v prímorskom meste aj nejaký praktický, technický význam, neviem. Pravdepodobne chránia fasády pred vlhkým atlantickým podnebím a slaným morským vzduchom. Výsledok je jedinečný.

A z týchto kachličkových stien často vystupujú malé balkóny z tepaného železa. Na nich sa suší bielizeň, niekedy kvety, inokedy tam len tak posedáva človek a sleduje život pod sebou. A možno práve toto sa mi na Porte začalo páčiť. Život sa tu neskrýva za dverami. Je vonku. Viditeľný.

Porto ako plátno

A potom graffiti. Všade. Akoby bolo celé Porto obrovským plátnom pre pouličných umelcov. Normálne by som možno pri niektorých kresbách len pokrútil hlavou. Tu mi však začali dávať zmysel.

Možno preto, že mnohé staré a šedivé steny vďaka nim zrazu ožijú. Farby im vracajú život. Staré steny dostávajú nový dych a opäť majú čo povedať okoloidúcim.

A teraz mi napadá jedna možno úplne bláznivá myšlienka. Vlastne možno tie kachličkové fasády chránia domy aj pred pouličnými umelcami. 🙂 Neviem. Ale v Porte to jednoducho funguje.

Uličky, ktoré nikam nevedú

Úzke mestské uličky. Kamenný povrch. Na menej frekventovaných miestach sa medzi dlažobnými kameňmi objavuje tráva a mach.

Domy akoby niekto postavil bez veľkého plánovania. Uličky sa kľukatia krížom-krážom. Raz sa zužujú, potom rozšíria. Miestami ma z oboch strán zovreli vysoké, staré kamenné múry, z ktorých sálal chlad a história, no už o pár metrov ďalej ma prekvapil otvorený výhľad na rieku. Jedna odbočka vedie doprava, druhá doľava a človek často vôbec netuší, čo ho čaká o pár desiatok metrov ďalej. A práve to je na nich krásne. Porto človeka nenúti ísť presne tam, kam si naplánoval. Skôr ho pozýva, aby sa stratil.

Staré, ale čisté

Jedna vec ma však prekvapila. Porto je napriek svojmu ošúchanému vzhľadu prekvapivo čisté. A práve tým vzniká zaujímavý kontrast. Budovy sú staré. Omietky sa olupujú. Niektoré domy pôsobia, akoby už dávno prekročili hranicu svojej životnosti. Ale ulice a priestor okolo nich sú čisté. Výsledkom preto nie je pocit zanedbanosti. Skôr akási čistá, uprataná nostalgia.

Pri svojich potulkách často stretávam ľudí, ktorí tlačia vozíky s upratovacím náradím. Neviem, či sú to zamestnanci mesta alebo jednoducho miestni ľudia, ktorí sa o svoje okolie starajú z prirodzenej hrdosti. Ale výsledok je viditeľný.

Keď sa mesto večer zobudí

A potom príde večer. Centrum sa zrazu zaplaví ľuďmi. Miestni sa premiešajú s turistami a vznikne z toho zvláštna zmes, ktorá je síce trochu chaotická, ale zároveň veľmi príjemná.

Ľudia nesedia iba vo vnútri podnikov. Stoja na chodníkoch s pohárom v ruke. Sedia na terasách, múrikoch alebo lavičkách. Rozprávajú sa, smejú sa a niekedy tancujú priamo na ulici. Akoby medzi človekom v reštaurácii, človekom na chodníku a človekom, ktorý práve prechádza okolo, neexistovala žiadna hranica.

Žiadna separácia. Všetci sú akoby na jednej lodi. Porto na mňa nepôsobilo agresívne. Skôr uvoľnene. Južansky. Akoby si ľudia jednoducho povedali, že večer je tu na to, aby sa žilo.

Chuť Porta

A potom je tu jedlo. Pouličné stánky, malé podniky a vône, ktoré sa miešajú v uliciach. Nie je to len o reštauráciách, ktorých je tu, samozrejme, neúrekom. Je to aj o jedle, ktoré dostanete priamo do ruky.

Bifana. Kúsky mäsa v žemli, množstvo rôznych prísad a omáčka, ktorá steká po prstoch. A žemľa je taká veľká, že človek nemá ani dostatočne široké ústa, aby sa pri tom nezašpinil. Teda aspoň ja som bol v tomto smere expert. 🙂

Potom Cachorrinho – pouličný hot dog v portugalskom podaní.

A Francesinha. Akoby sendvič plný mäsa a klobásy, zaliaty pikantnou omáčkou a roztopeným syrom. Ochutnal som všetky tri. A nie raz.

A čerešnička na torte? Stálo to len pár eur.

Douro a mosty

Portom preteká rieka Douro. Akoby pomyselne rozdeľovala mesto na dve časti, ktoré však spája množstvo mostov. A práve mosty si zaslúžia samostatné príbehy. Najmä dva. Ponte Maria Pia a Ponte Luiz I. Oba som mal možnosť vidieť z rôznych miest a každý z nich vo mne zanechal úplne iný dojem.

Modrá, ktorá patrí k Portugalsku

Ešte jedna vec ma v Porte zaujala. Kostoly. Veľa kostolov. A veľa z nich je pokrytých kachličkami, často v typickej modrej farbe. Lenže portugalská viera akoby nekončila za dverami kostola. V záhradách a pri domoch som si všimol množstvo sôch svätých. A pri nich často horiace sviečky. Akoby domy a záhrady boli prirodzeným pokračovaním duchovného sveta svojich obyvateľov.

Je to zvláštne. A krásne. A opäť veľmi portugalské.

A potom je tu doprava…

Jazda autom samotným Portom je kapitola sama o sebe. Značka hlavnej cesty tu neexistuje. Platí pravidlo pravej ruky. No nie vždy. A akoby to miestni jednoducho vedeli. Intuitívne.

Obdivujem ich aj za to, akou rýchlosťou sa dokážu pohybovať po tých úzkych uličkách.

A kruhové objazdy? To je samostatná kapitola. Po niekoľkých dňoch som stále viac sledoval spätné zrkadlá než to, čo sa deje predo mnou. Ale aj to je Porto. Mesto, v ktorom sa človek musí naučiť fungovať trochu inak.

Hmla

Párkrát som zažil aj náhlu zmenu, akoby malo Porto zrazu druhú tvár. Prichádzala od oceánu v podobe hmly, ktorá sa tiahlа ponad hladinu rieky Douro od Atlantiku. Chvíľami som mal pocit, že sa ku mne valí obrovská stena bieleho dymu. Prichádzala rýchlo. Protiľahlé brehy sa zrazu stratili a v priebehu pár minút klesla teplota aj o niekoľko stupňov. Vzduch zvlhol a niesol v sebe vôňu mora a morskej soli. A tak rýchlo, ako prišla, sa po chvíli aj rozplynula. Brehy sa opäť vynorili a Porto bolo znovu také, ako som ho poznal.

Marcelino

A úplne na záver ešte jedna maličkosť, pri ktorej som sa musel pousmiať. Na jednej z budov som objavil nápis Marcelino. Žeby Marcel portugalsky? 🙂 Náhoda, samozrejme. Ale milá. A tak som si ju jednoducho odfotil.

Z rozpakov k pokoju

Keď som do Porta prišiel, nevedel som celkom, čo si o ňom myslieť. Dnes už viem, že som ho vtedy len ešte nepoznal. Po pár dňoch som si začal všímať veci, ktoré som na začiatku jednoducho nevidel.

Staré domy. Kachličky. Balkóny. Bielizeň. Graffiti. Úzke uličky. Mach medzi dlažobnými kameňmi. Ľudí sediacich pred domami. Smiech večer v uliciach. Vôňu jedla. Douro. Mosty. Modré kostoly. A predovšetkým ľudí.

Z pôvodného rozpačitého dojmu sa postupne stal pocit pokoja. Takého zvláštneho vnútorného pokoja. A možno aj trochu nádeje. Že to s Európou predsa len nie je všetko stratené. Porto mi totiž pripomenulo, že moderné a upravené nemusí vždy znamenať lepšie a nové nemusí byť vždy krajšie. Niekedy má svoje čaro aj starý dom s olupujúcou sa omietkou, kachličkami na stenách, malým balkónom a človekom, ktorý z neho len tak pozoruje svet.

Možno práve preto som si Porto začal obľubovať až postupne. Nie na prvý pohľad. Ale možno o to úprimnejšie. Aj po niekoľkých týždňoch som z neho ešte stále nevidel všetko.

Porto cez deň. Porto v noci. Porto zhora. Porto z uličiek. Porto pri rieke Douro. Mesto, ktoré som si musel nechať prejsť hlavou.