Našou prvou zastávkou na severe sa stala švédska Mora. Musel som sa pousmiať hneď pri názve – ako prvé mi napadli známe kuchynské spotrebiče s rovnakým menom. Svet je malý a asociácie ešte menšie. Mora leží približne 500 kilometrov severne od Göteborgu, no na pocit to bolo, akoby sme sa presunuli do úplne iného sveta.

Dva dni, ktoré nám sever zobral… a dal

Pôvodne sme mali vyraziť už 7. januára, ale ráno nás zastavilo niečo, čo sa len tak nevidí – masívna nočná nádielka snehu. Odhadujem, že napadlo pokojne 70 až 80 centimetrov. Göteborg bol tichý, spomalený, zaskočený.

Náš odchod sa z tohto dôvodu posunul o dva dni. Doma by ma to asi rozladilo. Plány sú predsa plány – človek má v hlave časový harmonogram, predstavu, že veci majú ísť tak, ako si ich naplánoval.

Lenže sever má inú logiku. Tu sa neponáhľaš ty. Tu rozhoduje počasie. A to s tebou nevyjednáva. Jednoducho ti ukáže, že si len hosť.

Tie dva dni nás vlastne nenápadne spomalili ešte skôr, než sme vyrazili. Ako keby nás krajina pripravovala na to, čo príde – na ticho, na pokoj, na tempo, v ktorom sa nič netlačí. Namiesto nervozity prišlo prijatie. Namiesto hnevu rešpekt.

A keď sme potom konečne vyrazili, nebol to už útek z mesta. Bol to plynulý prechod do zimného sveta, ktorý si ide vlastným rytmom. Možno práve vďaka tomu meškaniu sme si cestu vedeli viac vychutnať. Neboli sme v strese. Boli sme naladení. Sever si nás najprv zastavil, aby nás mohol potom pustiť ďalej.

Cesta do zimnej rozprávky

Samotná cesta ubiehala pomalšie, ale vôbec mi to neprekážalo. Práve naopak. Svet okolo nás bol ponorený do dokonalej bielej. Cesty boli odhrnuté, no bez posypu, na aký sme zvyknutí doma. Všetko pôsobilo čistejšie, prirodzenejšie, akoby miestni ľudia sa nesnažili zimu potlačiť, ale rešpektovať.

Ten pohľad vo mne prebúdzal spomienky na detstvo — časy, keď aj u nás zima vyzerala presne takto. Skutočná. Tichá. Biela. Ľadová.

Ako deti sme sa v snehu dokázali blázniť celé hodiny. Stavali sme ľadové bunkre, kopali chodby, ktoré sa nám vždy po chvíli zosypali, no nám to vôbec nevadilo. Hrali sme hokej na každom kúsku ľadu, ktorý to čo i len trochu dovolil, s červenými lícami a mokrými rukavicami, ktoré už dávno neplnili svoju funkciu. Domov som sa často vracal premrznutý ako cencúľ. Prsty som si necítil, nohavice boli mokré, topánky ťažké od snehu. A predsa – bol som šťastný. Takým tým jednoduchým, detským spôsobom, keď ti stačí sneh, partia kamarátov a pocit, že zima je dobrodružstvo, nie prekážka. A práve ten pocit sa mi na tej švédskej ceste zrazu vrátil.

Siljansnäs — pokoj pri jazere

Nebývali sme priamo v More, ale asi 40 kilometrov odtiaľ, v malej obci Siljansnäs, neďaleko jazera Siljan. To jazero je obrovské – jeho hladina sa tiahne až k samotnej More a pôsobí skôr ako more uväznené medzi lesmi.

Keď som sa dostal bližšie k jazeru, mal som pocit, že stojím pri niečom, čo sa nedá celkom pomenovať. V lete je to určite voda plná života, pohybu a svetla. Teraz to bola obrovská biela plocha, ktorá splývala s obzorom. Nedalo sa presne určiť, kde končí jazero a kde začína zem. Otvorený priestor dodával vetru silu a ostrosť. No zároveň všetko pôsobilo neuveriteľne pokojne. Ako keby všetko spalo – krajina, voda, aj čas. Človek má chuť len tak tam stáť a pozerať sa. Bez potreby niečo hovoriť. Bez potreby niečo fotiť. Len byť.

Ubytovaní sme boli v typickom švédskom dome. Červeno-hnedá farba stien, biele rámy okien – presne ten obraz, ktorý si človek predstaví, keď sa povie Švédsko. Domy inej farby sú tu skôr raritou než pravidlom.

Červeno-hnedá farba domov tu nie je náhoda ani len estetická voľba — má vlastnú históriu. Typická farba, známa ako Falu red alebo Falu rödfärg, je pigment, ktorý sa tradične vyrába z vedľajších produktov starobylej medenej bane v meste Falun v regióne Dalarna. Tento pigment obsahuje železné oxidy a iné minerály, ktoré sa po vystavení teplu menia na typický teplý odtieň červenej.

Pôvod farby siaha až do 16. storočia, keď kráľ Johan III nechal svoje hradné strechy namaľovať červenou farbou z tejto bane — chcela sa napodobniť vzhľad drahých tehličkových budov z kontinentálnej Európy. Čoskoro po tom si ju začali maľovať aj šľachtici a neskôr aj bežní farmári, pretože okrem dekoratívneho efektu farba aj chráni drevo pred poveternostnými vplyvmi.

Dnes je Falu red symbolom švédskej vidieckej krajiny — svoju praktickú aj kultúrnu hodnotu si drží už viac ako 250 rokov a je jedným z najrozšírenejších tradičných náterov v krajine.

Keď zima hreje

V nasledujúcich dňoch mi mráz v kombinácii s vetrom dával poriadne zabrať. Líca štípali, dych sa menil na paru a prsty si pýtali teplo. Úprimne, myslel som si, že v mojom veku inklinujem skôr k slnku, teplu, krátkym rukávom a žiadnym vrstvy navyše.

Pri pohľade na trblietajúci sa sneh, zasnežené domy a stromy obalené bielou perinou sa však chlad menil na niečo iné – na pokoj, radosť a zvláštne vnútorné teplo, ktoré dokáže priniesť len skutočná zima. Zrazu som si uvedomil, že niektoré pocity v nás nezostarnú. Len čakajú na správne miesto, aby sa znova ozvali.