Prvý koreň: Pravdivosť

Milé deti,

keď som premýšľal, ktorým koreňom začať toto naše spoločné rozprávanie, vracal som sa stále k jednej hodnote. K pravdivosti. Dnes ju vnímam ako najdôležitejší koreň svojho života. Aj preto, že som časom pochopil, že človek nemôže pevne stáť na mieste, ktoré si sám pred sebou prikrášľuje.

Pre mňa osobne je pravdivosť základ. Nie preto, že by som ju vždy vedel žiť dokonale, ale preto, že bez nej akoby tie ostatné hodnoty nemali na čom stáť. Je to miesto, ku ktorému sa vraciam a od ktorého sa zakaždým odrážam.

Postupne som zistil, že keď sa snažím neklamať druhých ani seba, beriem tým väčšiu zodpovednosť za svoj život. Ľahšie potom vidím svoje chyby, slabosti aj nedostatky. A hoci to nie je príjemné, je to oslobodzujúce v tom, že s nimi už môžem niečo robiť. Kým si ich nepriznám, nemôžem ich zmeniť.

Pamätám si, ako som si raz začal všímať, kde všade vo svojom živote nie som celkom v pravde. A prekvapilo ma, koľko toho bolo. Od drobných každodenných situácií až po tie dôležitejšie. Začal som sledovať, kde nehovorím celú pravdu, čo zamlčujem, čo si prikrášľujem a čoho sa pri tom vlastne bojím. Postupne mi došlo, že polopravda nie je pravda. Zamlčovanie nie je pravda. Pretvárka nie je pravda.

Začal som od maličkostí. Keď som niekde meškal alebo niečo nestihol, prestal som si vymýšľať dôvody. Už som nechcel vytvárať výhovorky ani zvaľovať vinu na okolnosti alebo na iných ľudí. Skúsil som namiesto toho povedať jednoducho: „Prepáčte, meškám, lebo som si zle rozvrhol čas.“ A prijal som za to zodpovednosť.

Ťažšie sú pre mňa veľké veci. Najmä tie vo vzťahoch. Veci, ktoré sa mi nehovoria ľahko najbližším, mamine, priateľom alebo ľuďom, na ktorých mi najviac záleží. A tu vám chcem úprimne povedať, že ani dnes to nezvládam vždy tak, ako by som chcel. Stále je to pre mňa veľká výzva. Niekedy sa vo mne ozve strach, inokedy snaha neublížiť, a vtedy skĺznem k tomu, čo si človek pomenuje ako milosrdnú lož. Lenže aj tá podľa mojej skúsenosti pravdu skôr odkladá, než rieši.

Pre mňa bolo zaujímavé zistenie aj to, že často som nehovoril pravdu nie zo zlého úmyslu, ale zo strachu. V hlave som si vytváral katastrofické predstavy o tom, čo sa stane, ak poviem veci otvorene. No realita bývala často iná, než akú som si maľoval. Raz som povedal plnú a nepríjemnú pravdu kolegom aj majiteľovi firmy, v ktorej som pracoval. Úprimne som si myslel, že to bude môj koniec. Nakoniec sa stal pravý opak. Ľudia si moju otvorenosť začali viac vážiť. Nehovorím tým, že to tak dopadne vždy. Len tým chcem povedať, že môj strach býval často väčší než samotná skutočnosť.

Najťažší je podľa mňa vždy ten prvý krok. Prijať v sebe rozhodnutie, že človek už nechce veci obchádzať, zahmlievať ani si ich prikrášľovať. Že si povie: „Teraz budem hovoriť pravdu.“ Keď som s tým začal, prinieslo mi to zvláštny pocit väčšej sebaúcty, sebadôvery a vnútornej sily. Zistil som, že pri klamstve alebo pretvárke som musel neustále myslieť na to, čo som komu povedal, čo som zamlčal a ako to udržať pokope. Pravdivosť mi priniesla pokoj. Nemusel som už nosiť v hlave všetky tie príbehy, ktoré som si predtým vytváral.

V minulosti som mal jeden nádherný vzťah a myslím si, že veľa z jeho krásy bolo aj v tom, že som ho žil v absolútnej pravde. Svojej vtedajšej partnerke som hovoril všetko na rovinu, či to bolo príjemné, alebo nepríjemné. Pre mňa to bol ten najčistejší a najkrajší vzťah, aký som zažil. To, že nakoniec nedopadol dobre, to už je život. No ten výnimočný a nezabudnuteľný pocit čistoty bez pretvárky mi už nikto nevezme.

Ak mám byť však k vám úplne úprimný, najťažšia pravda pre mňa nikdy nebola tá, ktorú treba povedať druhým. Najťažšie bolo a niekedy stále je prestať klamať sám seba. Priznať si, že problém nie je vždy niekde vonku. Že za mnohé moje pády nemôže len osud alebo ľudia okolo mňa. Že niekedy som to ja, kto sa bojí urobiť prvý krok. Ja, kto odkladá dôležité rozhodnutia. Ja, kto hľadá pohodlnejšie cesty. Ja, kto vie, čo by mal urobiť, ale aj tak to neurobí.

Ak by som vás mal v týchto súvislostiach o niečo poprosiť, tak najmä o toto: keď budete hovoriť pravdu o sebe, buďte nekompromisne úprimní. A keď budete hovoriť o druhých ľuďoch, zostaňte pokorní. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, ako málo naozaj vieme o vnútornom svete druhého človeka. Často vidíme len malý úsek jeho príbehu. Preto by som bol rád, keby ste nikdy nepoužívali „pravdu“ ako zbraň. Aj pravdivé slová môžu zraniť, ak v nich nie je láska, cit alebo pokora.

Postupne som si tiež všimol, že keď som sa snažil žiť pravdivejšie, nepáčilo sa to každému. To zistenie bolo pre mňa nepríjemné a mal som častokrát snahu vrátiť sa do starých koľají. No pravda mi ukázala, kto ma má naozaj rád a kto pri mne skutočne stojí. A niektorých ľudí z môjho života čas jednoducho odvial.

Ani mne sa to, milé deti, nedarí zakaždým. Aj ja občas dostanem strach a mám chuť ohnúť pravdu a uľahčiť si situáciu. No zakaždým, keď ten strach prekonám a zostanem verný pravde, život mi potvrdí, že to stálo za to.

Prajem vám, aby ste raz našli odvahu žiť život, v ktorom sa nebudete musieť príliš pretvarovať ani utekať pred sebou samými. Pre mňa je pravdivosť jedným z najpevnejších a najčistejších základov, na akých sa dá stavať.

Strom nemusí byť najvyšší v lese. Nemusí mať najkrajšie listy. No ak má zdravé korene, prežije aj vietor. A tak to nejako vnímam aj pri človeku. Pravdivosť možno nie je niečo, čím človek ohúri svet. Ale podľa mňa je to jeden z koreňov, vďaka ktorým môže pevnejšie ustáť vlastný život.

Klamstvo mi síce uľahčí dnešok, ale vždy sa mi vráti. Pravda je síce ťažšia, no zanecháva za sebou niečo, na čom sa dá stavať.

S láskou,
Otec