Tento výlet je v istom zmysle pokračovaním mojej predchádzajúcej prechádzky k Oslofjordu, ktorú som opísal v článku „Tam, kde skaly miznú pod hladinou: Sobotný únik do prístavu Kavringen“. Tentokrát som sa však nevybral smerom k prístavu, ale opačne – k cípu polostrova v oblasti Nesoddtangen.

Deň, keď sa mi nechcelo písať

Úprimne, tento deň nezačal vôbec ideálne. Dokonca som mal v sebe akúsi vnútornú krízu – nechcelo sa mi ísť, nechcelo sa mi chodiť, a už vôbec nie zapisovať ďalšiu spomienku.  Niekedy je písanie blogu krásne a prirodzené. A inokedy je to práca, ktorá berie čas, energiu aj chuť.

Ale viem, prečo to robím.

Sú to moje zápisky z ciest, z mysle a zo srdca. A hoci to niekedy stojí veľa síl, viem, že o pár rokov si ich prečítam znova a vrátia mi spomienky presne také, aké boli. A za to to stojí.

Fjord a prvé kroky popri vode

Po niekoľkých stovkách metrov som sa opäť ocitol pri pobreží Oslofjord. Na rozdiel od minulých miest tu už nešlo o divoké skalnaté pobrežie. Breh bol upravený, lemovaný malými drevenými domčekmi, ktoré pôsobili typicky seversky a zároveň veľmi pokojne.

Popri vode viedol široký vybetónovaný chodník, takže žiadne balansovanie po skalách ma tentoraz nečakalo. Bolo cítiť, že táto časť je viac obývaná, možno aj viac navštevovaná.

Domy, ktoré zapadajú aj nezapadajú

Postupne sa krajina menila. Pobrežie sa začalo viac otvárať, terén sa zjemnil a objavovali sa aj väčšie, klasické domy. Boli citlivo zasadené do prostredia, niektoré zdobené drevenými detailmi a vzormi, ktoré dodávali fasádam charakter.

A potom sa objavili aj moderné stavby.

Niektoré z nich sa mi dokonca páčili viac než tie tradičné. Napriek tomu som mal zvláštny pocit, že sem úplne nepatria. Nie preto, že by boli škaredé – práve naopak. Len akoby hovorili iným jazykom než okolitá krajina, ktorá vsádza skôr na skromnosť a tradíciu.

Tenisový kurt na hrane mora

Cestou som narazil aj na niečo, čo mi okamžite vyčarilo úsmev. Tenisový kurt, ktorý bol postavený priamo na pobreží – presne na hrane medzi pevninou a fjordom. Hneď mi prebehlo hlavou, že keby som tu hral ja, pravdepodobne by bolo viac loptičiek vo fjorde než na kurte. Akoby sa niekto rozhodol otestovať, kde presne končí „hra“ a začína príroda.

Lavičky s výhľadom

Cestou som míňal množstvo lavičiek, ktoré sa tu objavovali pomerne často. Jedna z nich bola zasadená priamo do svahu a ponúkala nádherný výhľad na fjord. Bola doplnená aj o malé lampy, akoby sa tu niekto staral o to, aby toto miesto zostalo nielen funkčné, ale aj príjemné. Na chvíľu som sa zastavil, pozoroval fjord a v podstate na nič nemyslel.

Orgovány a spomienka na otca

Celú cestu lemovali rozkvitnuté orgovány. Fialové, ružové aj biele. Ich vôňa sa miešala so vzduchom od fjordu a vytvárala zvláštnu jarnú atmosféru.

A práve v tej chvíli sa mi vybavil otec.

Keď som bol malý, občas priniesol mame orgován len tak – bez dôvodu, len z lásky. Boli to drobné gestá, ktoré som vtedy moc nevnímal, ale dnes v sebe nesú silnú spomienku.

Odchod s vďačnosťou

Dnes mi stačila krátka prechádzka – kráčať popri fjorde, vnímať domy, lavičky, vôňu kvetov. Ďakujem za posledné dni strávené v tejto časti Nórska, ktoré mi dali pokoj, priestor aj pár momentov, na ktoré budem rád spomínať. Zajtra totiž spolu s kolegom odchádzam ďalej – za prácou, ale aj za ďalším malým dobrodružstvom severu, tentokrát o niečo severnejšie, do oblasti Østby.