Niektoré pracovné dni sú predsa len trochu iné. Tentoraz som bol opäť priamo v Kodani a ešte ráno som mal úplne jasno v tom, kam sa vyberiem. Na zozname bolo jediné miesto. Žiadne veľké plánovanie, žiadne dlhé rozhodovanie. Chcel som vidieť jednu z najznámejších sôch sveta – Malú morskú vílu. Nie preto, že patrí medzi najväčšie turistické atrakcie Dánska. Dôvod bol oveľa osobnejší.

Príbeh, ktorý som si musel znovu pripomenúť

K návšteve ma nepriamo priviedla jedna veľmi milá osôbka. Rozprávala mi, ako veľa pre ňu znamená príbeh Malej morskej víly. Ako sa v ňom do istej miery našla a ako je jej veľkým snom raz túto bronzovú sochu vidieť na vlastné oči.

Úprimne priznávam, že Andersenovu rozprávku som si už pamätal iba matne. Vedel som, že existuje, poznal som jej názov, no detaily príbehu mi dávno unikli. Práve preto som zrazu pocítil chuť objaviť, čo sa vlastne za touto legendárnou sochou skrýva.

Kodaň, kde umenie žije medzi ľuďmi

Moja cesta sa nezačala pri samotnej soche. Auto som zaparkoval o niekoľko stoviek metrov ďalej, kde bolo jednoduchšie nájsť voľné miesto. Vôbec mi to však neprekážalo. Práve naopak.

Počas krátkej prechádzky som mal možnosť vnímať jednu z vecí, ktorá ma na Kodani fascinuje – jej urbanizmus. Historické ako aj moderné presklenené budovy sa tu striedajú s vodnými kanálmi, ktoré sa doslova zarezávajú medzi jednotlivé bloky domov. Miestami sú také úzke, že odrazy budov na pokojnej hladine vytvárajú ilúziu, akoby celé stavby vyrastali priamo z vody.

Čím viac som mestom prechádzal, tým viac som mal pocit, že umenie je tu prirodzenou súčasťou každodenného života. Sochy človek stretáva takmer na každom kroku.

Keď moderné umenie hovorí jazykom, ktorému nerozumiem

Hneď vedľa parkoviska ma prekvapilo malé námestie medzi apartmánovými domami. Nebolo obyčajné. Nachádzala sa tu expozícia moderných až avantgardných sôch. Ich tvary ostro kontrastovali s čistými líniami okolitej architektúry.

Najviac ma však upútala ženská postava stojaca osamotene na kamennom ostrovčeku uprostred vody. Na chvíľu som si dokonca pomyslel: “To bude asi moderná verzia Malej morskej víly.”

Musím sa priznať, že som sa pri tejto expozícii na chvíľu zastavil a zamyslel. Možno je to vekom, možno len mojím pohľadom na svet, ale podobné diela vo mne nevyvolávajú emócie, ktoré vo mne zanechávajú klasické sochy. Skôr rozpaky.

Pripomenulo mi to návštevu parku v Osle, kde ma podobne zaskočila socha močiacej ženy. Aj tam som dlho premýšľal, čo mi tým autor vlastne chcel povedať.

Keď som si neskôr o tejto expozícii niečo prečítal, zistil som, že moje tušenie bolo správne. Autor ju nazval „Geneticky modifikovaná Malá morská víla“. Celá výstava pracuje s motívmi genetických modifikácií biblických postáv – Adama, Evy, Krista, Márie Magdalény či dokonca tehotného muža.

Priznám sa, že práve pri tej poslednej postave som si položil otázku, či som sa náhodou zle neučil biológiu. Možno niekomu takéto umenie dáva hlboký zmysel. Ja som v ňom našiel skôr niečo neprirodzené, neestetické a akosi násilne provokatívne. Nepovažujem to za pokrok v umení.

Ale je to iba môj pohľad. Moje cítenie a vnímanie.
Umenie je predsa aj o tom, že každý v ňom vidí niečo iné.

Cesta k víle

Modernú štvrť som nechal za sebou a pokračoval popri nábreží. Malý prístav pôsobil pokojne. Lode sa len jemne pohupovali na hladine a aj tu stálo niekoľko sôch.

Bronzová postava polárneho bádateľa Ejnara Mikkelsena, ktorý zohral významnú úlohu pri potvrdení príslušnosti celého Grónska k Dánsku. Neďaleko stáli bronzové sochy Efter Badet a Svømmeren, oslavujúce plávanie a otužovanie, ktoré sú pre Kodaň typické. A nechýbala ani ľadová medvedica s dvoma mláďatami – symbol prepojenia Dánska s Grónskom.

To všetko však bolo len predohrou. Mojím cieľom bola ona.

Oveľa menšia, než som čakal. Oveľa silnejšia, než som si vedel predstaviť.

Krátko nato som ju zbadal. Sedela na svojom kameni, obmývaná vodou, ktorá sa z fjordu hlboko zarezáva do srdca Kodane.

Prvé, čo ma prekvapilo, bola jej veľkosť. Človek podvedome očakáva monument. Namiesto toho stojí pred drobnou, takmer krehkou postavou. Lenže čím dlhšie som sa na ňu pozeral, tým menej záležalo na jej rozmeroch.

Bola neuveriteľne silná. Z jej tváre, sklonenej hlavy aj držania tela na mňa dýchal hlboký smútok. Melanchólia. Nekonečná nenaplnená túžba. Sedí tam sama na kameni, no nepozerá sa na more. Jej pohľad smeruje k pevnine. Akoby sa stále nevedela vzdať sveta ľudí, do ktorého túžila patriť, ale ktorý jej nikdy nepatril.

Ak bolo zámerom sochára Edvarda Eriksena preniesť do bronzu tragický koniec Andersenovej rozprávky, podarilo sa mu to dokonale. Bronz tu nepôsobí ako kov. Pôsobí ako emócia.

Ticho uprostred davu

Okolo Malej morskej víly je neustále rušno. Turisti sa striedajú jeden za druhým. Niektorí si sadnú na breh a chvíľu len mlčky pozerajú. Iní hľadajú čo najlepší uhol na selfie.

Aj ja som bol jedným z nich.

Neďaleko sa nachádza pamätná tabuľa venovaná jej tvorcovi. Na zábradlí pri nej visí niekoľko zámkov. Každý z nich je malým príbehom niekoho, kto tu chcel zanechať kúsok seba. Jediné, čo vo mne trochu narúšalo celkový dojem, boli priemyselné budovy na opačnom brehu fjordu. Možno práve tie mi pripomenuli, že aj tie najromantickejšie miesta existujú uprostred reálneho sveta.

Nie všetkého sa treba dotknúť

Keď som k soche prichádzal, mal som v hlave jednoduchý plán. Prídem bližšie. Dotknem sa jej. Tak, ako to robia mnohí návštevníci. Lenže keď som tam stál, zrazu som to jednoducho neurobil. Ani neviem prečo. Zaplavila ma zvláštna úcta. Akoby som nechcel narušiť ticho, ktoré okolo nej vládlo. Niektorých vecí sa jednoducho netreba dotýkať rukami. Stačí ich precítiť.

Dve sochy, jeden smútok

Len niekoľko desiatok metrov od Malej morskej víly stojí ďalšie pozoruhodné dielo. Mohutný Námorný pamätník. Na jeho vrchole sa týči okrídlená ženská postava s vavrínovým vencom, zatiaľ čo pod ňou sa na podstavci odohráva dramatický boj námorníkov s rozbúreným morom.

Až neskôr som sa dozvedel, že pamätník je venovaný stovkám dánskych námorníkov, ktorých životy si vzalo more. V tej chvíli som si uvedomil zvláštnu symboliku. Malá morská víla smúti za svetom ľudí. Námorný pamätník zasa pripomína ľudí, ktorých si more navždy vzalo.

Dve úplne odlišné sochy. Dva odlišné príbehy. A predsa ich spája rovnaká emócia. Smútok. Strata. A obrovský rešpekt pred silou mora.

Keď sa človek zasmeje sám na sebe

Okolie pamätníka zdobili veľké kvetináče plné farebných kvetov. Pri jednom z nich som mal pocit, že v kvetoch vidím akúsi postavu. Samozrejme som si ju odfotil, že ju použijem v tomto článku. Až teraz, keď po niekoľkých dňoch píšem tieto riadky a znovu si prezerám fotografie, musím sa sám na sebe smiať. Vôbec netuším, čo som tam vlastne videl. Ale fotografia zostala. A spolu s ňou aj úsmevná spomienka.

Skameneliny, ktoré som si mal prezrieť lepšie

Cestou späť k autu som minul malý stánok s kávou a občerstvením. Bol zatvorený. Na stoloch okolo však ležali zvláštne kamene. Najprv som ich považoval za obyčajnú dekoráciu. Až na ubytovaní som zistil, že vraj ide o státisíce rokov staré skameneliny morských živočíchov.

V tej chvíli som trochu ľutoval, že som sa pri nich nezastavil dlhšie. Na druhej strane mi dodnes vŕta hlavou jedna otázka. Ak sú naozaj také vzácne… ako je možné, že tam len tak ležia na stoloch a postupne nemiznú vo vreckách zberateľov?

Monológ na záver

Keď som sa vracal späť k autu, uvedomil som si, že som vlastne neprišiel pozrieť len jednu známu turistickú atrakciu. Prišiel som stretnúť príbeh.

Malá morská víla ma neohúrila svojou veľkosťou. Neohúrila ma ani pompéznosťou. Zapôsobila na mňa niečím oveľa silnejším. Tichom. Smútkom.

A tým zvláštnym pocitom, že aj kus bronzu dokáže rozprávať príbeh tak presvedčivo, že sa človek pri odchode ešte dlho obzerá späť. Možno práve preto patrí medzi najznámejšie sochy sveta.

Nie preto, že je veľká alebo okázalá. Ale preto, že sa podarilo zachytiť niečo, čo pozná každý z nás – úprimnú túžbu po niečom, čo možno nikdy nedosiahneme. Odchádzal som s pocitom, že už úplne rozumiem tomu, prečo tento príbeh tak silno rezonuje v srdciach ľudí. Vrátane tej milej osôbky, vďaka ktorej som sem meral cestu. Malá morská víla totiž nie je len obyčajnou bronzovou figúrou na kraji prístavu. Je zrkadlom našich vlastných skrytých snov, ktorých sa odmietame vzdať, hoci sa zdajú byť v nedohľadne.